vianočná verzia 1Kor 13

Keby som svoj dom dokonale vyzdobil jedľovými vetvičkami, blikajúcimi svetielkami a vyhrávajúcimi zvončekmi, ale nemal by som lásku k svojej rodine, nebol by som ničím iba dekorátorom.
Keby som sa namáhal v kuchyni a piekol kilá vianočných keksov, labužníckych maškŕt a keby som k jedlu prestrel nádherný stôl, ale nemal by som lásku k svojej rodine, nebol by som ničím iba kuchárom.
Keby som pomáhal v charitnej jedálni, v domove dôchodcov spieval koledy a všetok svoj majetok minul na blahobyt, ale nemal by som piesne pre svoju rodinu, nič by mi to neosožilo.
Keby som ozdobil vianočný stromček žiariacimi anjelmi a háčkovanými hviezdami, zúčastnil sa tisícich osláv a v zbore spieval kantáty, ale nemal by som v srdci Ježiša Krista, tak som nič nepochopil, o čo vlastne ide.

Láska prerušuje pečenie kvôli objatiu dieťaťa.
Láska necháva bokom ozdoby kvôli pobozkaniu manželského partnera.
Láska je priateľská napriek náhleniu a stresu.
Láska nezávidí iným ich domácnosť s vyberaným vianočným porcelánom a priliehavými obrusmi.
Láska neokrikuje deti, aby uhli z cesty, ale je vďačná, že sú a že môžu stáť v ceste.
Láska nedáva iba tým, ktorí môžu niečo vrátiť, ale s radosťou obdarúva práve tých, ktorí darčekom odpovedať nemôžu.
Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne.

Videohry sa rozbijú, perlové retiazky sa roztrhnú, tenisové rakety zhrdzavejú, ale dar lásky zostáva...

ako sa usmieva "řidič tramvaje"

píšem tieto riadky na prednáške psychológie. je tu aj t. a o radu nižše sedí l. a r.. absolvujeme už tretie pokračovanie z cyklu prednášok psychologie sebepoznání.
dnes sa môj svet opäť pootočil.
dozvedela som sa dnes niečo, z čoho ma tak trochu bolí srdiečko. bolí to vlastne dosť, ale inak než obvykle. nie je to tá intenzívna krutá bolesť, ktorá sa zjaví, bolí a paralyzuje človeka a potom zase zmizne - či už sama alebo s pomocou z vonku. je to tupá bolesť, síce slabšej intenzity, no stále krutá a možno ešte krutejšia tým, že viem, že tu bude dlho. nevravím natrvalo, nemyslím si, že naveky. ale viem, že to potrvá.
/pauza/
takto ubolená vybrala som sa teda podvečer na prednášku. šla som tak nejak mimo seba a predsa som čosi vnímala viac než inokedy - bolesť a zároveň radosť. ale radosť, ktorá bolí tiež.
stála som na zastávke a čakala. čakala som na zastávke na električku číslo sedemnásť a pol (rozumej číslo 17 alebo 18). pohľad na hodiny prezrádzal, že by práve v tomto momente mala električka číslo 18 stáť tu na tejto zastávke. videla som ale prichádzať linku číslo 7. ani som o tom nejak nedokázala premýšľať a už vôbec nie sa znervózňovať, hoci to znamenalo, že prvú zastávku svojej trasy nestíham. nebolo tam nič len bolesť.
sledovala som svet okolo seba akoby som ani nebola jeho súčasťou. videla som ľudí nastupujúcich do električky, ľudí nervózne prešľapujúcich v búdke zastávky, videla som unáhlené autá, ktoré sa šinuli ulicou, stojaci autobus na nuseláku, ktorý mi prezradil, že sa už tvoria večerné kolóny. a v kolóne sa predieralo polcajné auto, alebo možno sanitka. ktovie. modré blikajúce svetlo sa krok po kroku posúvalo po moste vpred. električka zapípaním dverína seba opäť upozornila. do očí sa mi nezadržateľne tlačili slzy. sledovala som vodiča električky, ako si na monitoroch a v spätnom zrkadle kontroluje mašinu, či je pripravená vyraziť ďalej.
a potom sa pozrel na mňa. a usmial sa. ten pohľad a ten úsmev. niekto cudzí mi v jedinej sekunde dokázal povedať "všetko bude v poriadku". neviem ako je to možné. bolesť je tu. stále. no keď si spomeniem, ako sa usmial "řidič tramvaje", bolesť mizne.

svet naruby

tak teda znova píšem. prešiel už nejaký ten týždeň, dokonca snáď celý mesiac. zmenilo sa len pár vecí, ale ja mám pocit, že je celý svet naruby.
ešte pár dní dozadu bolo všetko fajn a mala som pocit, že lepšie to už ani nemôže byť. podpísala som nájomnú zmluvu na skvelý byt a bývanie na prvé dva týždne sme mali "zadarmo" s tým, že si tam vymaľujeme. super som si rozumela s t. a sľúbil, že mi pomôže vymaľovať. vydražila som chladničku za polovicu, nakúpila som nábytok a od t. som dostala krásny stôl. okrem toho sa mi podarilo odovzdať konečne práce do školy.
ale teraz? t. na mňa nakoniec čas nemá, lebo má ešte iné povinnosti a proste to nevyšlo. náš skvelý byt ako sa zdá podlieha nejakému "bytoviru", ktorý všetko kazí - prestali kúriť jedny waw-ky, netečie poriadne voda, nefunguje digestor, praskla žiarovka a službu vypovedal aj boiler. a net sa mi tež nepodarilo pripojiť. o chladničke celý týždeň od objednávky ani chýru ani slychu a zo školy mi vrátili prácu na prerobenie, aby som dostala aspoň trojku...

a ja to už nejak nezvládam. s t. je mi krásne, no moje srdce si už vybralo inde. to je ale vlastne celkom jedno, pretože ani on ani t. o mňa nestojí. (hoci s t. je to tak správne, lebo ani z mojej strany tam nie je viac než výnimočné priateľstvo) dnes idem domov po dvoch týždňoch (alebo po troch?). včera večer sme sa s t. "pohádali" a mne je to ešte teraz ľúto. on za to vlastne vôbec nemohol. robí pre mňa toho toľko. ani nevie čo to pre mňa znamená. a ja zase ani neviem, koľko svojho času mi dáva.
opäť som sa ale presvedčila o tom, že ma ľudia v čechách nechápu. nechcem sa sťažovať, pretože som si to vybrala sama. len je to ešte stále ťažké zvyknúť si, že ľudia, ktorí mi rozumejú sú stovky kilometrov odo mňa. a v prahe i mimo nej proste nemám ľudí, ktorí by tu boli pre mňa, keď to potrebujem. okrem r. s l. už nie je nikto komu by som mohla zavolať kedykoľvek keď to potrebujem. možno t., ale ešte stále tomu nejak neverím. veď mi dokázal povedať také veci...
až v momente keď ma dokázal tak veľmi raniť, uvedomila som si, ako blízko som si ho pustila. a chtiac-nechtiac začala som mu ubližovať, aby som ho dostala zase ďalej. chcem aby bol pri mne, ale zároveň nedokážem prestať "sabotovať" naše priateľstvo. ubližujem mu a až keď o tom premýšľam, prichádzam na to, že možno hľadám dôkaz o tom, že mu na mne záleží. a že so mnou bude napriek tomu, čo robím. že ma bude mať rád stále.
je mi to ťažko priznať, ale zdá sa, že je to ako s m. a rovnako aj ako s tým "mojím sľúbeným". až na to, že doteraz to nikdy neskončilo tak, ako by som si tajne želala. veľmi ťažko je mi to priznať, pretože vedome by som to nikdy neurobila. a tak keď odhaľujem, že som niečo takéto urobila, robila a robím, tak by som sa najradšej nepoznala. dokáže sa niekto niekedy ku mne dostať cez túto "ostrahu"? a bude vôbec niekomu stáť za to skúšať to? t. sa zatiaľ ku mne chová krásne. je na mňa dobrý a stará sa o to, čo potrebujem a ako mi je. ja ale stále čakám v čom je ten háčik. kedy príde ten zlom a ja zistím ako som znova naletela. možno preto ma tak ranilo, že mi dokázal niečo také povedať. nie preto, že mi niečo také niekto povedal, ale preto, že v momente, keď som začínala veriť, že je to skutočné a nemusím sa báť a čakať kedy príde ten zádrhel, tak mi niečo také povedal práve on.

po včerajšom večeri som sa ale rozhodla, že to zmením. a tak som dnes ráno vstala a všetko sa vracia k dobrému. s pomocou zhora. už sa teším až na mňa t. bude mať čas. cestou na vlak mi volali, že chladničku privezú v utorok. preskladala som veci v byte, aby tam bolo trošku viac miesta. no a prácu prerobím snáď cez víkend. takže všetko bude fajn, presne tak, ako to má byť :))

kazateľ 3 , 4

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.

pre toho, čo ma nepobozkal... majáčik

keď sa naše dlane dotknú,
naše duše nemlčia,
cítim tvoju vôňu jemnú,
tú, čo iní netušia.

máme vlastné tajné slová,
v tichu všetko povedia,
dotyk každý smútok schová
a iné nám netreba.

keď po tvári tečie slza
vždy ju niekto osuší,
o chvíľu je naspäť úsmev
a ten všetko vylieči.

keď mám pocit, že len tápem,
zahľadím sa do diaľky.
viem, že je tam verný priateľ,
ty, veselý majáčik.

pre toho, čo ma pobozkal.... úsměv, co nikdy nesundám

srdce se rozbuší
a mysl ubíhá,
srdce se rozhodlo
a hlava nestíhá.

už jsem na kolenou,
stále se usmívám.
je to úsměv,
co nikdy nesundám.

chvíli jsem v oblacích
držíš mě, objímáš,
pak pláču ve stínu,
ty už mě nevnímáš.

i když pláču,
přece se usmívám,
je to úsměv,
co nikdy nesundám.

vím, že tu něco je,
ty ale utíkáš.
jak se mám přiblížit,
když srdce zamykáš?

naděje umřela.
nadále předstírám -
je to úsměv,
co nikdy nesundám...

Ž 23

dobrý pastier

Dávidov žalm.
Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkach.
Vodí ma k tichým vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch,
verný svojmu menu.

I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom
mnoho a mnoho dní.

ako sa nasadá do záchranného člna...

po niekoľkých dlhých dňoch, keď som sa nedokázala sústrediť a vlastná hlava so mnou odmietala spolupracovať, vyhrotil sa aj víkend. chcela som ísť na akciu od piatka do soboty, ale naši naplánovali rodinnú oslavu. nič ale nebolo isté, až som sa vo štvrtok dozvedela, že oslava teda nebude. písal mi medzitým na nete človiečik t. /s ktorým sme sa ešte osobne nepoznali, ale vymieňali sme už asi mesiac nejaké to písmenko/, že na takúto akciu ide. keďže sa konali zároveň 4 na rôznych miestach republiky, písala som mu, na ktorúže to ide. ako som si myslela, chystal sa tam kam aj ja - na tú najbližšiu.
po veľmi dlhom a veľmi dilematickom rozhodovaní som si povedala, že teda pôjdem. aby bolo jasné, tak rozhodovanie nesúviselo (len) s ním, ale skôr to bolo o tom, že budem mať výčitky, že nič nenapíšem, hoci som tak nejak vedela, že aj keby som nešla, tak to nebude o nič lepšie s tou mojou tvorbou...
tak sme sa dohodli, že sa stretneme na stanici a pôjdeme spolu už z prahy. veľmi som sa tešila, aj keď boli trošku obavy, či to nebude také to trápne stretnutie dvoch ľudí, čo sa predtým nevideli...
dopadlo to ale lepšie než by som si bola kedy predstavovala. stretli sme sa vo vlaku, bolo plno, ale našťastie osôbka milučká bola vo vlaku skôr než ja a tak nám obsadila aspoň jedno sedadlo (č. 91), na ktorom sme sa počas tej cca hodinovej cesty vystriedali obaja. a žiadne trápne mlčanie ani ešte trápnejšie "akože zoznamovanie" nebolo. pokecali sme /no, možno skôr ja som pokecala O=)/ akoby sme sa poznali už dávno... také stretnutie kamarátov po dlhej dobe. nie som si istá, či aj on mal úplne tieto pocity, ale každopádne vyzeral rovnako spokojne ako ja.
cestou na miesto konania akcie sa k nám pridal ešte jeden chalanisko, tak sme šli traja a bolo to fajn. samozrejme dvaja chlapi, keby nemali mňa, by sa určite stratili. si fandím :)) však mal ten jeden v ručičke mapu z netu a v baťůžku gps... :))
akcia ako taká bola super, ale to tu popisovať nechcem.
s mojím novým kamarátom, sme si ozaj sadli. po celú dobu sme sa "škádlili" /citujem t./ a tak nejak, nie iba telesne, sme si boli veľmi blízko. bolo to akoby som našla veľa z toho, čo som myslela, že už je stratené. bolo nám spolu super a skvelé je, že nemusím vôbec riešiť, čo teraz. viem, že sme len kamaráti a to je na tom to najlepšie. hoci, jeden mladý muž sa nás spýtal, či patríme k sebe. ja som mala chuť povedať "ako nikto iný", ale on samozrejme svoju otázku myslel inak a tak sme mu obaja so smiechom jednohlasne povedali "ale nie" :))
na stanici sme sa rozlúčili, lebo on sa vracal do prahy a ja som pokračovala smer slovensko. objal ma a ja som už asi po tisíci krát v ten deň poďakovala Najvyššiemu, že v tom mori problémov mi poslal záchranný čln. tie dva dni boli nádherné a t. sa pre mňa stal akýmsi majáčikom, kde sa budem môcť v problémoch zastaviť a nabrať nové sily na ďalšiu cestu.

ako už toľkokrát musím priznať, že som zase dostala všetko, čo som potrebovala. Pán nado mnou bdie a nenechá ma padnúť. myslela som, že už nemám síl, ale On vedel lepšie, koľko vydržím a keď bolo treba, prišlo objatie... síce iné než som dúfala, no presne také, aké som potrebovala :) Ď!

ako sa hľadá láska...

posledných pár dní bolo veľmi ťažkých. myslím len na neho a nedokážem nič poriadne urobiť. a tak som začala premýšľať o láske. kde robím chybu?
najprv to bola moja prvá láska v škôlke a v škole, taká detská zamilovanosť - držalo ma to celých osem rokov :)) potom prišli pobláznenia, ktoré trvali pár dní alebo pár mesiacov.
a potom prišla láska. nečakane, pomaly a potichu.
vynorila sa z priateľstva a trvala. boli to nádherné štyri roky, ktoré mi napriek všetkému, čo prišlo po nich, dávajú istotu, že láska je skutočná a stojí za to. vedela som, že sa vezmeme a vedeli to aj všetci okolo nás. veci, ktoré sa udiali (a za ktoré som i ja zodpovedná) viedli k definitívnemu ukončeniu. trvalo to ešte nejaký rok než sme kontakt prerušili úplne. trvalo ďalšie roky, než sa nádeje vytratili. stále to ale bolelo. až po štyroch rokoch prišlo vyslobodenie. bolesť zmizla.
láska sa vytratila tak ako prišla. nečakane, pomaly a potichu.
počas tých štyroch rokov som hľadala lásku inde. stalo sa veľa zlých vecí a stali sa aj veci ešte horšie. padla som dole a keď som chcela vstať, mysliac si, že som už na dne, zistila som, že padnúť sa dá aj hlbšie. a ešte hlbšie... môj život kmital medzi priamou cestou do temnoty a úpenlivým modlitbami k Nemu. a On ma zas a znova zachraňoval a ja som zas a znova zišla z cesty.
po troch rokoch a nejakých mesiacoch vstúpil do môjho života on. nebol pre mňa nijak výnimočný, lebo sme sa ani poriadne nevideli. bol milý a pre mňa bol novým kamarátom.
počas leta, keď som ležala v nemocnici som zistila, že je mi samej dobre. uvedomila som si, že moje zúfalé hľadanie k ničomu nevedie. On mi ukázal svoju moc, keď som bola tak blízko smrti a vlastne sa mi nič nestalo. nič v porovnaní s tým, čo sa stať mohlo. mala som čas pozrieť sa na všetko, čo som svojím hľadaním našla... človeka, ktorý ma chcel zmeniť, alebo presnejšie vytvoriť nanovo, ďalšieho, ktorý sa o mňa zaujímal na pár hodín, možno celú noc, za konkrétnym účelom a celú plejádu iných, ktorí sa ale pohybovali viacmenej v kombinácii týchto dvoch v rôznom pomere. nikomu z nich vlastne nešlo o mňa.
po lete som sa vrátila do školy. a stretla som sa s ním. prešlo len pár mesiacov, ale nastal zlom. myslela som si, že je to len pobláznenie, ale postupne som prišla na to, že je to iné. nešlo už totiž o to "mať niekoho", ale "byť s ním". začala som zmätkovať. nevedela som čo robiť a tak som sa zamotávala viac a viac, vlastne len sama do svojich predstáv.
doteraz neviem, čo si mám myslieť o tom, čo sa deje už rok. nedokážem odhadnúť, čo on tým myslí. jedno vravia jeho slová, iné vravia jeho pohľady a dotyky. jeho skutky. občas aj jeho slová, ale to sú chvíle, keď sa on "zabudne". po hádke (alebo skôr nepríjemnom rozhovore) som sa rozhodla držať sa stranou ako sa len bude dať. nie preto, že by som sa na neho hnevala, ale preto, že neviem čomu mám veriť. viem, že ma má rád. proste to viem a nič s tým neurobím. snažila som sa prísť na to, čo a ako urobiť aby to priznal. potom ale prišlo leto a ja som ho dva mesiace nevidela.
po návrate sme sa stretli a všetko je tu zas. pohľady, skutky, slová. ja stále neviem, čo to má znamenať pre mňa. cítim jednu vec, ale realita je iná. neviem, či on naozaj len niečo rieši alebo sa ja tak veľmi mýlim. popritom premýšľaní som ale prišla na niečo iné.

našla som lásku. prišla nečakane, pomaly a potichu. ako vždy.

ako som mohla byť taká slepá. obzriem sa za svojím životom a až teraz vidím tu lásku, ktorú mám už celé roky. lásku, ktorá vydrží. nemusím premýšľať, čo to znamená. priatelia pri mne boli v najťažších chvíľach. keď som ležala v nemocnici neprešiel jediný deň, aby ma niekto nenavštívil. "v núdzi poznáš priateľa" som si prežila na vlastnej koži. keď som sa trápila, priatelia boli nablízku, aby ma vypočuli a objali. mám sestru, ktorá na mňa nezabúda (no, občas áno, ale sú z toho len meškania :) ), mám rodičov, ktorí ma podporujú. vo svete som našla "novú rodinu" - ľudia, ktorí ma prijali medzi seba a i keď sa dlho nevidíme, viem, že sa môžem vrátiť. "novou rodinou" je pre mňa rodina p., čk, az jp, rodina f. a možno aj iné, na ktoré si teraz nespomeniem. dva týždne som bola na tábore a deti, ktoré som tam spoznala ma úprimne objímali, keď ma tri dni nevideli. vo fínsku som bola dva týždne a dostala som všetko, čo som potrebovala. našla som lásku vo svojom každodennom živote.

On ma sprevádza a ja viem, že v láske ľudí okolo mňa, veriacich i neveriacich, môžem cítiť dotyk Jeho lásky.

ak sa k nej pridá aj tá jeho, bude to fajn. viem, že ma má rád. a ak sa aj mýlim, mám priateľov, ktorí budú pri mne... s ním alebo bez neho.

Bože, mluv se mnou

(Dios, hable conmiga, Canto Indígena - Traducida y adaptada del Libro By San Etioy)

Bože, jsi skutečný? Zašeptal chlapec.

„Bože, mluv se mnou“

a tak skřivan polní zazpíval,

ale chlapec ho neposlouchal.


Takže chlapec zakřičel:

„Bože, mluv se mnou!“

A hrom zaburácel po celém nebi,

ale chlapec neposlouchal.


Chlapec se podíval okolo sebe a řekl:

„Bože, dej, ať Tě vidím!"

A hvězda jasně zazářila,

ale chlapec si toho nevšiml.


A chlapec znovu zakřičel:

„Bože, ukaž mi nějaký zázrak!“

Vznikl nový život,

ale chlapec si toho nevšiml.


Takže chlapec se nešťastně rozplakal a řekl:

„Dotkni se mne, Bože, ať vím, že jsi tady!“

Bůh se tedy naklonil a dotkl se chlapce,

ale chlapec odehnal motýla a vzdálil se bez toho, aniž by to věděl.

na konci... (je nový začiatok)

o pár minút to bude presne týždeň, čo som sa vrátila z fínska. boli to skvelé dva týždne. aj dva týždne predtým, keď som bola na tábore. a samozrejme aj tých pár dní v tatrách je nezabudnuteľných :)
keď som sa rozhodla tento rok ukončiť reťaz pracovného prázdninovania na tehle, ani som netušila, aké nádherné prázdniny prežijem.
dva mesiace utiekli ešte rýchlejšie než obvykle. prázdniny mi o pár dní skončia a mňa čaká opäť škola, ale najmä práca. mala by som nastúpiť konečne do nemocnice. bude to nový začiatok, ale verím, že On ma bude sprevádzať, aby som zvládla prácu v nemocnici, školu i diplomku.
a ktovie...možno to bude nový začiatok aj v iných veciach :))

ďakujem, Pane, za tento čas, ktorý som strávila krajšie než som si vedela predstaviť. ďakujem za ľudí, ktorých som stretla - priateľov, ktorí ma neopustili i nových ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi. ďakujem hlavne za t., p. a rodinku f., ktorí mi boli najväčšou oporou, keď som to potrebovala. špeciálne ďakujem za všetky objatia od p., ktoré prišli ozaj v pravej chvíli.

ĎAKUJEM :)

pozdravujem vás hory, lesy, z tej duše pozdravujem vás

sedím vo vlaku. tatry sa so mnou rozlúčili a ja sa lúčim s nimi. so sľubom, že sa čoskoro zase vrátim. na kolesách sa šiniem po koľajach pomedzi hory, ponad rieky a viem, že tu som doma. že sem sa môžem vždy vrátiť. už sme za vrútkami a zátačky váhu a tunely mi pripomínajú, že hory pomaly zmiznú z dohľadu. škoda. tatry by som mohla obzerať (a obdivovať) neustále. prešli sme už aj strečno, ktoré sa odelo do farieb zapadajúceho slnka. mala by som tam konečne vyraziť.
ešte pár hodín a som doma. a zajtra zase pár hodín vo vlaku a budem v prahe :( nechce sa mi. ale našťastie idem hneď v sobotu ráno na tú vodu a to už sa teda riadne teším :)) ouha ani neviem ako a sme v žiline. týmto pozdravujem zuzinku do anglicka :) už sa teším až sa vrátiš ;) pôvodne som chcela napísať, čo všetko s mi takto cestou ženie hlavou...ale momentálne nič. je mi fajn a nepotrebujem nič, len sa tu tak pekne oprieť a sledovať "meniace sa obrázky" za oknom. podľa staničných hodín v žiline sedím vo vlaku už hodinu a 40 minút. ani neviem ako mi to ubehlo. kým tu stojíme, sledujem ľudí vo vagóne. pán naproti mne čítal časopis a teraz smutne pozerá z okna. blond slečna naproti v pekných puma teniskách číta nejaký časopis a pán naproti nej sleduje dianie vonku. jediné ďalšie dve slečny, na ktoré dovidím sú dve "včielky". dosť dlhú chvíľu strávili vyfarbovaním kukuču. premýšľam či by tie kruhové náušnice čo má nevyzerali lepšie na zápästí. telefonuje s mamkou.. a ešte počujem nejakého ďalšieho telefonistu. asi je tu dobrý signál :) no a za mojím chrbtom sedí štvorčlenná debatná skupinka, tipujem, že to bude tak ročník '53. odhadom. je to celkom príjemná spoločnosť. aj keď včielky sú také...tragikomické. trošku. asi to patrí k tomu veku.
na hladine váhu vidím naružovelé obláčiky. na druhej strane sa týči nová diaľnica. myslím, že ten výhľad, čo tam bol predtým sa mi páčil viac. baterka sa hlási o šťavu, ktorá nie je nadosah, takže končím. s úsmevom na perách i na duši vypínam počítač a obraciam svoj pohľad opäť von. pozdravujem vás hory, lesy, z tej duše pozdravujem vás. :))

ALONE (Becca Woolf)

i didn't want to admit it,
it was easier to lie,
and hide the heart and emptiness,
to smile instead of cry.

i didn't want to face the fact,
my life is full of pain,
and i long to stop my bleeding heart,
and maybe smile again.

'cause i feel oh-so-forgotten,
so betrayed and so alone,
without a trace of forgiveness,
and no soul t call my own.

i didn't want t admit the fact,
i cannot spread my wings,
and my happiness has melted,
into tears and other things.

it's hard for me to hide the fact,
my wishes have no home,
and i return to anguish,
bow my head and cry alone.

REUNITED: A TWO-SIDED POEM (Becca Woolf)

I saw her today.
I saw him today.

It's been a while.
It seems like centuries.

She looked okay.
I couldn't stop staring.

We talked for a while.
He looked so fine.

She kept looking at me and I wondered why.
He wouldn't look me in the eyes and I wondered why.

She asked me how I was and I told her about my new girlfriend.
He asked me if I had a boyfriend and I told him I didn't.

I pretended like I cared.
I pretended like I didn't care.

She looked different than she used to.
He looked better than ever.

I gave her a friendly hug good-bye.
We held each other one more time.

And then I went surfing.
And then I went home and cried.

1corinthians 13:4-8

love is patient, love is kind. it does not envy, it does not boast, it is not proud. it is not rude, it is not self seeking, it is not easily angered, it keeps no record of wrongs. love does not delight in evil but rejoices with the truth. it always protects, always trust, always hopes, always preserves. love never fails.

na brehu

tak sme dnes večer boli sláviť z. narodky. "organizovala" som to ja, tak dúfam, že sa jej páčilo. mali sme takú private party :) z., m. a ja. stretli sme sa o ôsmej. ja som meškala, ale len pár minút a bolo mi odpustené, kedže to bolo pracovné meškanie.
z. sme pogratulovali na netradičnom mieste, aby to bolo nezabudnuteľné (kto nevie, čo tým myslím, nech ani nepátra). potom m. vyhlásil, že by bolo načim dáko zapiť takúto slávu :) a okrem toho, že je chorý a na to je dobrý dáky domáci etanol (primeranej koncentrácie samozrejme). tak sme sa teda vrátili ešte domov k z., aby pre m. načapovala domácu pálenú, odložila si náš (dúfajme) úspešný dáreček a z vlastnej iniciatívy ešte stihla ukuchtiť pohostenie za dve minúty a nabaliť džús. kto závidí schopnosť rýchlovarenia, nech si tiež kúpi do zásoby pukance do mikrovlnky ;)
tak sme sa rozhodli, že takto veselo nabalení si to dopeškujeme až na báger. (premýšľali sme aj nad odvozom motorovým premiestňovadlom, ale linka č. 54, to asi hovorí za všetko....) takže pár minút, niekoľko desiatok krokov, obvyklá debata o m. slečne, tentokrát slečna s. (ďalej len ss.). prebrali sme pravdepodobný, želaný i neželaný, vývoj ich vzťahu, ja som z. vysvetlila, že nejde o to mať rada ss. ako takú, ale ss. ako m. priateľku. každý si povedal svoje. väčšinou niekoľkokrát. samozrejme to dospelo do bodu, keď m. povedal: "neviem, prečo nemôžeš mať rada žiadnu moju babu." z. mu to vrátila tým, že sa ho spýtala, prečo to teda tak rieši a on jej (zas a znova) polozúfalo polonaštvane povedal: "lebo mi na tebe záleží!"
a ja som vedela, že niektoré veci sa nemenia ani po rokoch :)
dala som jeden pokus o kofču na stanici, ale vraj na bágri sú stánky. boli samozrejme zavreté (zavreli nám ich pred nosom, aby sa nepovedalo), ale to neva. po neúspešnom love stánkov sme si teda našli miestočko na štrkovej pláži (na severnej strane jazera :)) ). urobili sme si pár pekných fotos (a pár nepekných). sedeli sme tam a preberali všetko možné - bývalých a bývalé, súčasnú aj (potencionálnych) budúcich. sedeli sme tam a m. napadla (trošku absurdná) predstava, ako za pár rokov, budeme vydané a ženatý a budeme utekať od manželov a manželky, aby sme sa takto zišli v úzkom kruhu :)) následne na to, sme rozobrali rôzne variácie našej budúcnosti, ale táto bola asi najlepšia. mne veľmi pomohlo, že som opäť bola medzi ľuďmi, ktorí ma dokážu objať. sedela som na brehu a sledovala, ako voda, ktorú som zakalila presunutím kameňov sa čistí. bahno (alebo čo to bolo) voda najprv rozptýlila okolo a potom postupne odplavovala. a jamka, ktorú som vytvorila pod hladinou vyzerala ako rana, ktorá sa postupne čistí. než sme odišli, to, čo som narušila už bolo "zahojené".
chvíľu som sa zatúlala do vlastných myšlienok, sedela som tam v ruke malú termosku s domácou a premýšľala som "napiť sa či nenapiť?" nakoniec som sa nenapila. samozrejme. alebo možno nie. ani neviem. proste som dospela k názoru, že absorbovaním alkoholu by som nič nevyriešila. len by som sa dostala do situácie, keď by som sa ocitla celkovo v mínuse (akože negatívne) a to nie je to, k čomu by som sa práve teraz potrebovala dopracovať.
okolo desiatej sme sa pobrali dom. ruka v ruke všetci traja. bolo to pre mňa výnimočné - dúfam, že energia, ktorú som nabrala tohto večera mi vydrží dlho. stopli sme si motochod (linka č. 54 zrovna mala svoju chvíľu). rozlúčili sme sa. najprv s m. a potom aj so z. :)

týmto želám z. ešte raz pekné narodeniny, ďakujem m. aj z. za skvelý večer, a. odkazujem, škoda, že si nedorazil a zdravím naše slniečko v anglicku :)) chýbala si ;) čo ale neznamená, že sa o tebe nehovorilo

prihováraš sa mi v priateľoch

po niekoľkých skvelých dňoch v luxembourgu, za ktoré zo srdca ďakujem, sa mi prihováraš a ďalej utešuješ moju dušu :)
včera som hneď ráno naklusala na chirurgiu. bolesť nohy bola silná, ale aj tak ma sem dostala len hrozba toho, že by som sa nemusela dostať na tábor, ak to nevyriešim. a tak som o 7.00 už sedela v čakárni. hoci nepohotovostná ambulancia začína až o ôsmej, v ruke som mala poradové číslo 9. sedela som tam, premýšľala, či omdliem od bolesti alebo ešte vydržím, až som sa rozhodla, že budem bolesť ignorovať - sudoku bolo postačujúce na upútanie pozornosti môjho myslidla. všimla som si, že na ambulancii dnes slúži t. keď išiel okolo mňa asi tretíkrát pozdravili sme sa. keď ma tam videl aj pri ďalších dvoch "pochôdzkach", spýtal sa, či idem k nim a presadil ma bližšie k dverám. vzal ma hneď ako druhú alebo tretiu, poslali ma na rtg a potom so snímkom som sa zas dostala celkom rýchlo dnu. bol síce vedľa ešte pacient, ale aspoň som nebola už na chodbe. bola som asi trošku zelená, lebo keď šiel t. okolo, tak mi povedal, že si môžem zatiaľ ľahnúť, ak mi tak bude lepšie. bolo to fajn, keď sa o mňa takto staral niekto "z minulosti". predsa len, ubehlo už pár rokov... napriek tomu si ma však pamätali aj obe sestričky na ambulancii a hneď ma predstavovali doktorovi, ktorý je tam novší (t.j. nie z doby keď som tam pracovala). noha našťastie zlomená nie je, takže som dostala predpis na ortézu a t. mi veľmi pekne zaviazal nožičku :)
a tak si sa mi cez starých priateľov prihovoril, pripomenul si mi, že sa staráš
potom som sa vrátila domov, so z. sme sa naobedovali a vyrazili sme do mesta. ukázala som jej bratislavu (v rámci možností) a vyprevadila na vlak. potom som bola pozvaná za m. do práce. nie veľmi sa mi tam chcelo, ale vraj ma veľmi chce vidieť. predsa len to od zastávky nie je ďaleko. môj doprovod sa na zastávku nedostavil, tak som za m. šla sama. prišla som tam, a hoci vysvitlo, že m. až tak netrval na tom, že mám prísť, bol rád. dokonca veľmi rád. a ja som konečne dostala to objatie, ktoré už mi chýbalo. (ďakujem.) hoci som nebola úplne príjemná, lebo ma bolela noha a bola som unavená, m. sa snažil o môj úsmev.
a tak si sa mi cez blízkych priateľov prihovoril, ukázal si, že na mňa nezabúdaš a vieš, čo potrebujem
večer po príchode domov som si cez net dohodla "rande" s kamarátom. s a. si nie sme úplne blízko (hoci neustále je tu hrozba, že sa vezmeme :D), ale je s ním fajn pokec. slečnu má preč, tak sme si sami dvaja boli sadnúť. bolo to fajn, lepšie ako som očakávala. a potom doprovod až pred bránu. gentleman ;) dokonca sme sa dohodli, že si to zopakujeme. a doma ma čakali od v. správy na počítači. slová od srdca. niečo také by som ani nečakala. nie preto, že by som myslela, že také nevie, alebo že mi nikto nič také nenapíše. ale bolo milé prekvapenie, že práve ona práve mne napísala tieto slová.
a tak si sa mi cez nových (a staronových) priateľov prihovoril, uvedomila som si, že láska tu je, aj keď ju niekedy nevidím, a je aj tam, kde ju nečakám

Desatoro pokoja

1. Len v dnešný deň sa budem snažiť prežiť deň bez toho, aby som chcel vyriešiť problém svojho života naraz.

2. Len v dnešný deň budem čo najstarostlivejšie dbať na svoje vystupovanie, aby som sa choval dôstojne, nebudem niekoho kritizovať a už vôbec sa nebudem snažiť niekoho korigovať alebo naprávať... iba sám seba.

3. Len v dnešný deň budem šťastný v istote, že som stvorený pre šťastie... Nielen v budúcom, ale i na tomto svete.

4. Len v dnešný deň sa prispôsobím okolnostiam bez toho, aby sa okolnosti prispôsobili mojim želaniam.

5. Len v dnešný deň venujem desať minút zo svojho času dobrému čítaniu. Dobrá literatúra je pre duchovný život rovnako potrebná, ako je výživa potrebná pre život telesný.

6. Len v dnešný deň vykonám dobrý skutok a nikomu o tom nepoviem.

7. Len v dnešný deň vykonám niečo, čo sa mi vôbec nechce. A ak by som sa azda cítil urazený, dám si pozor, aby to nikto nespoznal.

8. Len v dnešný deň si pripravím presný program. Možno ho presne nedodržím, ale predsa si ho určím. A budem sa chrániť pred dvoma chybami: pred chvatom a nerozhodnosťou.

9. Len v dnešný deň budem pevne veriť, že dobrotivá Božia prozreteľnosť sa o mňa stará, ako keby okrem mňa nik nebol na svete. Budem tomu veriť i keby okolnosti svedčili o opaku.

10. Len v dnešný deň sa nebudem báť. A zvlášť sa nebudem báť veriť v dobrotu a radovať sa zo všetkého, čo je krásne.

Je mi dané konať dobro dvanásť hodín, keby som si mal myslieť, že to mám konať celý život, pravdepodobne by mi to vzalo odvahu.

Ján XXIII.

Biblia ako mobil

Čo keby sme Bibliu používali rovnako ako mobil?

Tak si vravím, čo by sa stalo, keby sme s Bibliou zaobchádzali ako s mobilom...
Čo keby sme ju stále nosili v kabelke alebo v taške?
Čo keby sme sa pre ňu vrátili, keby sme ju zabudli doma?
Čo keby sme v nej párkrát denne zalistovali?
Čo keby sme cez ňu prijímali textové správy?
Čo keby sme s ňou zaobchádzali tak, ako keby sme sa bez nej nezaobišli?
Čo keby sme ju kúpili deťom ako darček?
Čo keby sme ju používali na cestách?
Čo keby sme ju používali v stave núdze?
Ach, ešte posledné... na rozdiel od mobilu sa nemusíte báť toho, že by vaša Biblia bola niekedy odpojená zo siete... Ježiš už totiž účet zaplatil!

Friday - I'm in Love (Dryden Mitchell)

I don't care if monday's blue
Tuesday's grey and wednesday too
Thursday I don't care about you
It's friday I'm in love

Monday you can fall apart
Tuesday wednesday break my heart
Thursday doesn't even start
It's friday I'm in love

Saturday wait
And sunday always comes too late
But friday never hesitate...

I don't care if monday's black
Tuesday wednesday heart attack
Thursday never looking back
It's friday I'm in love

Monday you can hold your head
Tuesday wednesday stay in bed
Or thursday watch the walls instead
It's friday I'm in love

Saturday wait
And sunday always comes too late
But friday never hesitate...

Dressed up to the eyes
It's a wonderful surprise
To see your shoes and your spirits rise
Throwing out your frown
And just smiling at the sound
And as sleek as a shriek
Spinning round and round
Always take a big bite
It's such a gorgeous sight
To see you eat in the middle of the night
You can never get enough
Enough of this stuff
It's friday
I'm in love

noc v škole

Som tu, v škole, v noci o pol tretej v zborovni. Bol to dlhý deň a ja po dlhšom čase zase premýšľam o ňom. Je to pre mňa nezvyk. Posledných pár mesiacov som mala pocit, že nerobím nič iné len o ňom premýšľam. A teraz? Ani sama neviem ako, dostala som ho preč z hlavy. Nevravím, že som na neho zabudla. Len už ho neriešim. Je tam, viem o ňom. Niečo, ako keď viem, že ráno vyjde slnko, alebo, že mám dve ruky. Mám ho síce stále v srdci, odtiaľ ho vlastnými silami proste nedostanem, ale už nezamestnáva moju hlavu. Konečne mám naspäť svoj život. Školím, slúžim, mám nových kamarátov, mám starých priateľov, zaberám v škole. Všetko ako má byť. Ale teraz a tu sa to akosi vracia. Mám pocit, že ak ma neobjíme, nič nebude ako má byť. A on nemá najmenší dôvod objímať ma.

kto by mohol pomôcť... (?)

v poslednej dobe som sa vrátila k veciam, ktoré som už dávno nerobila. znova padám niekam, odkiaľ sa ťažko dostáva. a nemám to komu povedať :( je len pár ľudí, ktorým by som dokázala veriť natoľko, aby som im dovolila pomôcť mi. lenže ani jeden z nich mi pomáhať nechce. ako som sa dostala do tejto situácie? je to zvláštny pocit uvedomovať si, že potrebujem pomoc a vedieť, že ju nedokážem prijať. aspoň nie od ľudí, ktorí sa snažia mi pomôcť. možno práve preto by som dokázala prijať pomoc len od jedného z tých dvoch - lebo je takmer isté, že sa to nestane.
a predsa píšem "takmer isté", lebo tak nejak dúfam, že predsa len mi z toho pomôže. áno, jednotné číslo. pretože len jeden z nich, by naozaj mohol... ale tam to aj končí. mohol...
než som toto dopísala, začala som si písať s praštenkou. aj keď občas zabudnem ako mi chýba, keď mi napíše, tak mi začne chýbať o to viac. myšlienky sa mi pomaly rozutekali.

taký smutný deň

dnes bol pre mňa taký nejaký divný deň. ráno som mala skúšku, ale to nejak deň ani neovplyvnilo. čo už teda samo o sebe je dosť divné... potom sme boli s i. nakupovať dáke potrebnosti. a mne bolo celé popoludnie dosť zle :( večer som sa doplazila na kolej a pozerala par dielov scrubs. prišla zuzka a vylepšila večer, lebo nám uvarila puding. tak sme tu spolu baštili :) no, ale stále mi bolo tak nejak nedobre. nielen to, že mi bolo zle fyzicky, ale večer som prišla na to, že bol dneska smutný deň. a s tým niekedy človek nič neurobí, keď nemá nikoho, kto by objal a tým rozpustil ten smútok dostratena... neskoro večer som si písala s tým, čo ma zachraňuje neustále a on opäť vedel ako sa cítim a opäť mi veľmi pomohol. ale to objatie mi stále chýba. škoda, že nás delí toľko kilometrov. zanadával si na toho, čo mi ublížil...a ja som ho bránila. má to vôbec nejakú logiku brániť človeka, ktorému na vás nezáleží a ubližuje vám? lenže možno napriek tomu, že vám ublížil, neveríte celkom tomu, že by mu nezáležalo... každopádne bránim niekoho kto sa nestará pred niekým kto sa stará. a prečo? lebo ten, čo sa stará pochopí... najmä v takýto smutný deň, keď vie, ako mi je...

týmto TI (veď ty vieš kto) ďakujem - že sa staráš, že vieš ako mi je, že sme priatelia

o kráse...vo vlaku...

premýšľam dnes o kráse. na mládeži bola témou láska, a udalosti pred počiatkom sveta, keď vznikla "temnota". a len tak mimochodom padla otázka "no, která holky, by nechtěla být nejhezčí?" a ja som sa prihlásila. nie z trucu, z recesie alebo preto, že by som si myslela, že by to bolo "dobré". mala som na to iný, úplne jednoduchý dôvod: nechcem. nejak mi nepríde dôležité byť najkrajšia. ale to, čo som sa dozvedela ma ozaj prekvapilo. odpoveďou mi bolo: "ale chceš, jen si to nepřiznáš." alebo ak nie presne toto, tak niečo s presne takýmto významom. to bolo asi pred hodinou, ale doteraz nad tým uvažujem. ostatní sa tomu zasmiali a debata išla ďalej. lenže mne to v hlave ostalo. to som nejaká "vadná"? som snáď jediná, kto nechce byť najkrajšou? nevravím, že nechcem byť pekná. ale okrem toho, že si myslím, že svojím spôsobom pekná som, tak nepotrebujem ku šťastiu byť najkrajšia. dokonca si myslím, že by mi to vadilo (hoci, vyvstáva otázka, kto by mohol určiť, že ja som tá najkrajšia...) a ďalšia vec, ktorá prispieva k tomu, že závratne netúžim byť najkrajšia je moje presvedčenie, že až ma bude mať niekto skutočne rád, ak stretnem "toho pravého", pre neho budem najkrajšia. v jeho srdci. a tak, aj keď možno pre niekoho nie som úplne normálna, tak sa radšej snažím vylepšovať iné veci na sebe než svoj vzhľad. možno sa veľmi mýlim a nepoznám svoje skryté úmysly, ale zatiaľ som presvedčená o tom, že sa snažím byť krásna viac pred Bohom než pred svetom. o tom, ako sa mi darí či nedarí píšem inde. často padám a často pochybujem, ale snažím sa. a keďže On pozná moje srdce, verím, že vie dokonca lepšie ako ja, ako veľmi sa snažím.

keď slová bolia...

mala som pred časom taký zaujímaý rozhovor. dlhý a pre mňa dosť bolestivý. píšem zaujímavý, lebo neviem ako inak to vyjadriť. možno by som mohla použiť aj slovo výnimočný. možno úprimný, ale akosi tak trochu dúfam, že úplne úprimný nebol.

prišla som si vyzdvihnúť akúsi maličkosť (nie, že by som nevedela akú, ale dôležité to nie je) k človeku, o ktorom som si myslela, ze sme si celkom blízki. takým vlastným spôsobom. bol chorý a ja som mu priniesla džús a lentilky. myslela som, že bude rád. celý týždeň musieť byť zavretý doma, tak som mu chcela urobiť radosť. vlastne som nad tým ani veľmi nepremýšľala. vyzdvihla som si, po čo som si prišla a "prekvapenie" som odovzdala. prišlo ale prekvapenie pre mňa. ani neviem koľko ten rozhovor trval. teda teraz už viem, že takmer dve hodiny, ale vtedy som mala pocit, že sa to všetko zbehlo v pár minútach. stál ďaleko odo mňa a vysvetľoval mi, že sa mám správať inak. že nesmiem ľuďom dávať darčeky len tak a že sa so mnou ľudia cítia nepríjemne. to, čo povedal, ma zasiahlo. lenže tú malú bolesť znásoboval fakt, že mi to povedal práve on. pomaly (sktočne veľmi pomaly) mi dochádzalo, čo povedal a bolesť rástla. a ja som stále nechápala. vlastne doteraz tomu nerozumiem. vravel, že ak by boli ľudia ako ja, asi by bol svet lepší a takmer na jeden nádych s tým mi vysvetľoval, že sa mám zmeniť. pokúsila som sa obhájiť tým, že som myslela, že sme pritelia. a on predo mňa položil podmienky, za akých môžeme byť kamaráti. to bolo na mňa príliš. prespala som snáď dobu, keď priateľstvo prešlo reformou? vždy som si myslela, že priteľstvo je o tom, že sa ľudia navzájjom akceptujú, že sa majú radi takí akí sú. a zrazu bola predo mnou situácia, s ktorou som si nevedela rady. nie, že by podmienky boli nesplniteľné. lenže priateľstvo, keď ja splním podmienky, tak on sa nebude brániť...? to je pre mňa absurdné aj teraz - s odstupom pár dní. ak by mi bol povedal, čo mu vadí a ak by sa bol aspoň trošku snažil o to, aby sme boli priatelia, rada by som sa zmenila (a tým vlastne dodržala jeho "podmienky"). urobila by som to preto, aby som vylepšila priateľstvo. lenže to on možno ani netuší. neviem. sľúbila som, že sa budem držať ďalej. neviem, čo si o tom myslí. možno to vôbec nerieši, možno slávi, že sa ma zbavil, možno si myslí, že som nahnevaná. lenže ja som len smutná a snažím sa zahojiť. začínam od začiatku. zase. tentokrát ale s tým, že mám zmätok aj v ostatných vzťahoch. po tom, čo som si myslela, že si rozumieme a je nám spolu určitým spôsobom fajn a dozvedela som sa, čo som sa dozvedela, teraz už vôbec nedokážem odhadnúť, aká veľká pravda je, že sa so mnou cítia všetci nepríjemne. bojím sa už priblížiť k ľuďom, ktorých mám rada. nechcem, aby sa kvôli mne cítil niekto nepríjemne a neviem prísť na to, čo urobiť, aby som sa v tejto situácii mala aspoň trochu dobre.

"neznášam čechov"

vravím ti: "neznášam čechov"
a myslím tým: "dokáž, že ty si iný"
...ale...
vravím ti: "neznášam čechov"
a počuješ: "nemám ťa rada"
...tak...
čo s tým???

VEĽKOSŤ MLČANIA

MLČANIE JE MIERNOSŤ
ak neodpovedáš na urážky,
ak nežiadaš svoje právo,
ak prenecháš obhajobu svojej cti Bohu.

MLČANIE JE MILOSRDENSTVO
ak mlčíš, hoci sa iní previnili,
ak odpúšťaš a nepripomínaš minulosť,
ak iného neodsudzuješ, ale v srdci sa ho zastávaš.

MLČANIE JE TRPEZLIVOSŤ
ak trpíš a nesťažuješ sa,
ak nehľadáš útechu u ľudí,
ak sa nenáhliš a čakáš, že semienko pomaly vzklíči.

MLČANIE JE POKORA
ak mlčíš, aby si dal prednosť inému,
ak Božie dary zahalíš do skromnosti,
ak znesieš, že Tvoje konanie je spravodlivo posudzované,
ak ponecháš inému česť, ktorá patrí Tebe.

MLČANIE JE VIERA
ak mlčš, lebo je to On, kto všetko riadi,
ak Ti nezáleží na tom, čo si myslí svet,
len aby si zostal v Božej prítomnosti,
ak ti stačí, že Ti rozumie len On sám.

MLČANIE JE MILUJÚCA POKLONA
ak obíjmaš kríž a nespýtaš sa "prečo?"

JEŽIŠ ALE MLČAL (Mt 26, 63)

Matka Eugenia Elisabetta Ravasio