po niekoľkých dlhých dňoch, keď som sa nedokázala sústrediť a vlastná hlava so mnou odmietala spolupracovať, vyhrotil sa aj víkend. chcela som ísť na akciu od piatka do soboty, ale naši naplánovali rodinnú oslavu. nič ale nebolo isté, až som sa vo štvrtok dozvedela, že oslava teda nebude. písal mi medzitým na nete človiečik t. /s ktorým sme sa ešte osobne nepoznali, ale vymieňali sme už asi mesiac nejaké to písmenko/, že na takúto akciu ide. keďže sa konali zároveň 4 na rôznych miestach republiky, písala som mu, na ktorúže to ide. ako som si myslela, chystal sa tam kam aj ja - na tú najbližšiu.
po veľmi dlhom a veľmi dilematickom rozhodovaní som si povedala, že teda pôjdem. aby bolo jasné, tak rozhodovanie nesúviselo (len) s ním, ale skôr to bolo o tom, že budem mať výčitky, že nič nenapíšem, hoci som tak nejak vedela, že aj keby som nešla, tak to nebude o nič lepšie s tou mojou tvorbou...
tak sme sa dohodli, že sa stretneme na stanici a pôjdeme spolu už z prahy. veľmi som sa tešila, aj keď boli trošku obavy, či to nebude také to trápne stretnutie dvoch ľudí, čo sa predtým nevideli...
dopadlo to ale lepšie než by som si bola kedy predstavovala. stretli sme sa vo vlaku, bolo plno, ale našťastie osôbka milučká bola vo vlaku skôr než ja a tak nám obsadila aspoň jedno sedadlo (č. 91), na ktorom sme sa počas tej cca hodinovej cesty vystriedali obaja. a žiadne trápne mlčanie ani ešte trápnejšie "akože zoznamovanie" nebolo. pokecali sme /no, možno skôr ja som pokecala O=)/ akoby sme sa poznali už dávno... také stretnutie kamarátov po dlhej dobe. nie som si istá, či aj on mal úplne tieto pocity, ale každopádne vyzeral rovnako spokojne ako ja.
cestou na miesto konania akcie sa k nám pridal ešte jeden chalanisko, tak sme šli traja a bolo to fajn. samozrejme dvaja chlapi, keby nemali mňa, by sa určite stratili. si fandím :)) však mal ten jeden v ručičke mapu z netu a v baťůžku gps... :))
akcia ako taká bola super, ale to tu popisovať nechcem.
s mojím novým kamarátom, sme si ozaj sadli. po celú dobu sme sa "škádlili" /citujem t./ a tak nejak, nie iba telesne, sme si boli veľmi blízko. bolo to akoby som našla veľa z toho, čo som myslela, že už je stratené. bolo nám spolu super a skvelé je, že nemusím vôbec riešiť, čo teraz. viem, že sme len kamaráti a to je na tom to najlepšie. hoci, jeden mladý muž sa nás spýtal, či patríme k sebe. ja som mala chuť povedať "ako nikto iný", ale on samozrejme svoju otázku myslel inak a tak sme mu obaja so smiechom jednohlasne povedali "ale nie" :))
na stanici sme sa rozlúčili, lebo on sa vracal do prahy a ja som pokračovala smer slovensko. objal ma a ja som už asi po tisíci krát v ten deň poďakovala Najvyššiemu, že v tom mori problémov mi poslal záchranný čln. tie dva dni boli nádherné a t. sa pre mňa stal akýmsi majáčikom, kde sa budem môcť v problémoch zastaviť a nabrať nové sily na ďalšiu cestu.
ako už toľkokrát musím priznať, že som zase dostala všetko, čo som potrebovala. Pán nado mnou bdie a nenechá ma padnúť. myslela som, že už nemám síl, ale On vedel lepšie, koľko vydržím a keď bolo treba, prišlo objatie... síce iné než som dúfala, no presne také, aké som potrebovala :) Ď!
po veľmi dlhom a veľmi dilematickom rozhodovaní som si povedala, že teda pôjdem. aby bolo jasné, tak rozhodovanie nesúviselo (len) s ním, ale skôr to bolo o tom, že budem mať výčitky, že nič nenapíšem, hoci som tak nejak vedela, že aj keby som nešla, tak to nebude o nič lepšie s tou mojou tvorbou...
tak sme sa dohodli, že sa stretneme na stanici a pôjdeme spolu už z prahy. veľmi som sa tešila, aj keď boli trošku obavy, či to nebude také to trápne stretnutie dvoch ľudí, čo sa predtým nevideli...
dopadlo to ale lepšie než by som si bola kedy predstavovala. stretli sme sa vo vlaku, bolo plno, ale našťastie osôbka milučká bola vo vlaku skôr než ja a tak nám obsadila aspoň jedno sedadlo (č. 91), na ktorom sme sa počas tej cca hodinovej cesty vystriedali obaja. a žiadne trápne mlčanie ani ešte trápnejšie "akože zoznamovanie" nebolo. pokecali sme /no, možno skôr ja som pokecala O=)/ akoby sme sa poznali už dávno... také stretnutie kamarátov po dlhej dobe. nie som si istá, či aj on mal úplne tieto pocity, ale každopádne vyzeral rovnako spokojne ako ja.
cestou na miesto konania akcie sa k nám pridal ešte jeden chalanisko, tak sme šli traja a bolo to fajn. samozrejme dvaja chlapi, keby nemali mňa, by sa určite stratili. si fandím :)) však mal ten jeden v ručičke mapu z netu a v baťůžku gps... :))
akcia ako taká bola super, ale to tu popisovať nechcem.
s mojím novým kamarátom, sme si ozaj sadli. po celú dobu sme sa "škádlili" /citujem t./ a tak nejak, nie iba telesne, sme si boli veľmi blízko. bolo to akoby som našla veľa z toho, čo som myslela, že už je stratené. bolo nám spolu super a skvelé je, že nemusím vôbec riešiť, čo teraz. viem, že sme len kamaráti a to je na tom to najlepšie. hoci, jeden mladý muž sa nás spýtal, či patríme k sebe. ja som mala chuť povedať "ako nikto iný", ale on samozrejme svoju otázku myslel inak a tak sme mu obaja so smiechom jednohlasne povedali "ale nie" :))
na stanici sme sa rozlúčili, lebo on sa vracal do prahy a ja som pokračovala smer slovensko. objal ma a ja som už asi po tisíci krát v ten deň poďakovala Najvyššiemu, že v tom mori problémov mi poslal záchranný čln. tie dva dni boli nádherné a t. sa pre mňa stal akýmsi majáčikom, kde sa budem môcť v problémoch zastaviť a nabrať nové sily na ďalšiu cestu.
ako už toľkokrát musím priznať, že som zase dostala všetko, čo som potrebovala. Pán nado mnou bdie a nenechá ma padnúť. myslela som, že už nemám síl, ale On vedel lepšie, koľko vydržím a keď bolo treba, prišlo objatie... síce iné než som dúfala, no presne také, aké som potrebovala :) Ď!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára