o kráse...vo vlaku...

premýšľam dnes o kráse. na mládeži bola témou láska, a udalosti pred počiatkom sveta, keď vznikla "temnota". a len tak mimochodom padla otázka "no, která holky, by nechtěla být nejhezčí?" a ja som sa prihlásila. nie z trucu, z recesie alebo preto, že by som si myslela, že by to bolo "dobré". mala som na to iný, úplne jednoduchý dôvod: nechcem. nejak mi nepríde dôležité byť najkrajšia. ale to, čo som sa dozvedela ma ozaj prekvapilo. odpoveďou mi bolo: "ale chceš, jen si to nepřiznáš." alebo ak nie presne toto, tak niečo s presne takýmto významom. to bolo asi pred hodinou, ale doteraz nad tým uvažujem. ostatní sa tomu zasmiali a debata išla ďalej. lenže mne to v hlave ostalo. to som nejaká "vadná"? som snáď jediná, kto nechce byť najkrajšou? nevravím, že nechcem byť pekná. ale okrem toho, že si myslím, že svojím spôsobom pekná som, tak nepotrebujem ku šťastiu byť najkrajšia. dokonca si myslím, že by mi to vadilo (hoci, vyvstáva otázka, kto by mohol určiť, že ja som tá najkrajšia...) a ďalšia vec, ktorá prispieva k tomu, že závratne netúžim byť najkrajšia je moje presvedčenie, že až ma bude mať niekto skutočne rád, ak stretnem "toho pravého", pre neho budem najkrajšia. v jeho srdci. a tak, aj keď možno pre niekoho nie som úplne normálna, tak sa radšej snažím vylepšovať iné veci na sebe než svoj vzhľad. možno sa veľmi mýlim a nepoznám svoje skryté úmysly, ale zatiaľ som presvedčená o tom, že sa snažím byť krásna viac pred Bohom než pred svetom. o tom, ako sa mi darí či nedarí píšem inde. často padám a často pochybujem, ale snažím sa. a keďže On pozná moje srdce, verím, že vie dokonca lepšie ako ja, ako veľmi sa snažím.