tak teda znova píšem. prešiel už nejaký ten týždeň, dokonca snáď celý mesiac. zmenilo sa len pár vecí, ale ja mám pocit, že je celý svet naruby.
ešte pár dní dozadu bolo všetko fajn a mala som pocit, že lepšie to už ani nemôže byť. podpísala som nájomnú zmluvu na skvelý byt a bývanie na prvé dva týždne sme mali "zadarmo" s tým, že si tam vymaľujeme. super som si rozumela s t. a sľúbil, že mi pomôže vymaľovať. vydražila som chladničku za polovicu, nakúpila som nábytok a od t. som dostala krásny stôl. okrem toho sa mi podarilo odovzdať konečne práce do školy.
ale teraz? t. na mňa nakoniec čas nemá, lebo má ešte iné povinnosti a proste to nevyšlo. náš skvelý byt ako sa zdá podlieha nejakému "bytoviru", ktorý všetko kazí - prestali kúriť jedny waw-ky, netečie poriadne voda, nefunguje digestor, praskla žiarovka a službu vypovedal aj boiler. a net sa mi tež nepodarilo pripojiť. o chladničke celý týždeň od objednávky ani chýru ani slychu a zo školy mi vrátili prácu na prerobenie, aby som dostala aspoň trojku...
a ja to už nejak nezvládam. s t. je mi krásne, no moje srdce si už vybralo inde. to je ale vlastne celkom jedno, pretože ani on ani t. o mňa nestojí. (hoci s t. je to tak správne, lebo ani z mojej strany tam nie je viac než výnimočné priateľstvo) dnes idem domov po dvoch týždňoch (alebo po troch?). včera večer sme sa s t. "pohádali" a mne je to ešte teraz ľúto. on za to vlastne vôbec nemohol. robí pre mňa toho toľko. ani nevie čo to pre mňa znamená. a ja zase ani neviem, koľko svojho času mi dáva.
opäť som sa ale presvedčila o tom, že ma ľudia v čechách nechápu. nechcem sa sťažovať, pretože som si to vybrala sama. len je to ešte stále ťažké zvyknúť si, že ľudia, ktorí mi rozumejú sú stovky kilometrov odo mňa. a v prahe i mimo nej proste nemám ľudí, ktorí by tu boli pre mňa, keď to potrebujem. okrem r. s l. už nie je nikto komu by som mohla zavolať kedykoľvek keď to potrebujem. možno t., ale ešte stále tomu nejak neverím. veď mi dokázal povedať také veci...
až v momente keď ma dokázal tak veľmi raniť, uvedomila som si, ako blízko som si ho pustila. a chtiac-nechtiac začala som mu ubližovať, aby som ho dostala zase ďalej. chcem aby bol pri mne, ale zároveň nedokážem prestať "sabotovať" naše priateľstvo. ubližujem mu a až keď o tom premýšľam, prichádzam na to, že možno hľadám dôkaz o tom, že mu na mne záleží. a že so mnou bude napriek tomu, čo robím. že ma bude mať rád stále.
je mi to ťažko priznať, ale zdá sa, že je to ako s m. a rovnako aj ako s tým "mojím sľúbeným". až na to, že doteraz to nikdy neskončilo tak, ako by som si tajne želala. veľmi ťažko je mi to priznať, pretože vedome by som to nikdy neurobila. a tak keď odhaľujem, že som niečo takéto urobila, robila a robím, tak by som sa najradšej nepoznala. dokáže sa niekto niekedy ku mne dostať cez túto "ostrahu"? a bude vôbec niekomu stáť za to skúšať to? t. sa zatiaľ ku mne chová krásne. je na mňa dobrý a stará sa o to, čo potrebujem a ako mi je. ja ale stále čakám v čom je ten háčik. kedy príde ten zlom a ja zistím ako som znova naletela. možno preto ma tak ranilo, že mi dokázal niečo také povedať. nie preto, že mi niečo také niekto povedal, ale preto, že v momente, keď som začínala veriť, že je to skutočné a nemusím sa báť a čakať kedy príde ten zádrhel, tak mi niečo také povedal práve on.
po včerajšom večeri som sa ale rozhodla, že to zmením. a tak som dnes ráno vstala a všetko sa vracia k dobrému. s pomocou zhora. už sa teším až na mňa t. bude mať čas. cestou na vlak mi volali, že chladničku privezú v utorok. preskladala som veci v byte, aby tam bolo trošku viac miesta. no a prácu prerobím snáď cez víkend. takže všetko bude fajn, presne tak, ako to má byť :))
ešte pár dní dozadu bolo všetko fajn a mala som pocit, že lepšie to už ani nemôže byť. podpísala som nájomnú zmluvu na skvelý byt a bývanie na prvé dva týždne sme mali "zadarmo" s tým, že si tam vymaľujeme. super som si rozumela s t. a sľúbil, že mi pomôže vymaľovať. vydražila som chladničku za polovicu, nakúpila som nábytok a od t. som dostala krásny stôl. okrem toho sa mi podarilo odovzdať konečne práce do školy.
ale teraz? t. na mňa nakoniec čas nemá, lebo má ešte iné povinnosti a proste to nevyšlo. náš skvelý byt ako sa zdá podlieha nejakému "bytoviru", ktorý všetko kazí - prestali kúriť jedny waw-ky, netečie poriadne voda, nefunguje digestor, praskla žiarovka a službu vypovedal aj boiler. a net sa mi tež nepodarilo pripojiť. o chladničke celý týždeň od objednávky ani chýru ani slychu a zo školy mi vrátili prácu na prerobenie, aby som dostala aspoň trojku...
a ja to už nejak nezvládam. s t. je mi krásne, no moje srdce si už vybralo inde. to je ale vlastne celkom jedno, pretože ani on ani t. o mňa nestojí. (hoci s t. je to tak správne, lebo ani z mojej strany tam nie je viac než výnimočné priateľstvo) dnes idem domov po dvoch týždňoch (alebo po troch?). včera večer sme sa s t. "pohádali" a mne je to ešte teraz ľúto. on za to vlastne vôbec nemohol. robí pre mňa toho toľko. ani nevie čo to pre mňa znamená. a ja zase ani neviem, koľko svojho času mi dáva.
opäť som sa ale presvedčila o tom, že ma ľudia v čechách nechápu. nechcem sa sťažovať, pretože som si to vybrala sama. len je to ešte stále ťažké zvyknúť si, že ľudia, ktorí mi rozumejú sú stovky kilometrov odo mňa. a v prahe i mimo nej proste nemám ľudí, ktorí by tu boli pre mňa, keď to potrebujem. okrem r. s l. už nie je nikto komu by som mohla zavolať kedykoľvek keď to potrebujem. možno t., ale ešte stále tomu nejak neverím. veď mi dokázal povedať také veci...
až v momente keď ma dokázal tak veľmi raniť, uvedomila som si, ako blízko som si ho pustila. a chtiac-nechtiac začala som mu ubližovať, aby som ho dostala zase ďalej. chcem aby bol pri mne, ale zároveň nedokážem prestať "sabotovať" naše priateľstvo. ubližujem mu a až keď o tom premýšľam, prichádzam na to, že možno hľadám dôkaz o tom, že mu na mne záleží. a že so mnou bude napriek tomu, čo robím. že ma bude mať rád stále.
je mi to ťažko priznať, ale zdá sa, že je to ako s m. a rovnako aj ako s tým "mojím sľúbeným". až na to, že doteraz to nikdy neskončilo tak, ako by som si tajne želala. veľmi ťažko je mi to priznať, pretože vedome by som to nikdy neurobila. a tak keď odhaľujem, že som niečo takéto urobila, robila a robím, tak by som sa najradšej nepoznala. dokáže sa niekto niekedy ku mne dostať cez túto "ostrahu"? a bude vôbec niekomu stáť za to skúšať to? t. sa zatiaľ ku mne chová krásne. je na mňa dobrý a stará sa o to, čo potrebujem a ako mi je. ja ale stále čakám v čom je ten háčik. kedy príde ten zlom a ja zistím ako som znova naletela. možno preto ma tak ranilo, že mi dokázal niečo také povedať. nie preto, že mi niečo také niekto povedal, ale preto, že v momente, keď som začínala veriť, že je to skutočné a nemusím sa báť a čakať kedy príde ten zádrhel, tak mi niečo také povedal práve on.
po včerajšom večeri som sa ale rozhodla, že to zmením. a tak som dnes ráno vstala a všetko sa vracia k dobrému. s pomocou zhora. už sa teším až na mňa t. bude mať čas. cestou na vlak mi volali, že chladničku privezú v utorok. preskladala som veci v byte, aby tam bolo trošku viac miesta. no a prácu prerobím snáď cez víkend. takže všetko bude fajn, presne tak, ako to má byť :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára