keď slová bolia...

mala som pred časom taký zaujímaý rozhovor. dlhý a pre mňa dosť bolestivý. píšem zaujímavý, lebo neviem ako inak to vyjadriť. možno by som mohla použiť aj slovo výnimočný. možno úprimný, ale akosi tak trochu dúfam, že úplne úprimný nebol.

prišla som si vyzdvihnúť akúsi maličkosť (nie, že by som nevedela akú, ale dôležité to nie je) k človeku, o ktorom som si myslela, ze sme si celkom blízki. takým vlastným spôsobom. bol chorý a ja som mu priniesla džús a lentilky. myslela som, že bude rád. celý týždeň musieť byť zavretý doma, tak som mu chcela urobiť radosť. vlastne som nad tým ani veľmi nepremýšľala. vyzdvihla som si, po čo som si prišla a "prekvapenie" som odovzdala. prišlo ale prekvapenie pre mňa. ani neviem koľko ten rozhovor trval. teda teraz už viem, že takmer dve hodiny, ale vtedy som mala pocit, že sa to všetko zbehlo v pár minútach. stál ďaleko odo mňa a vysvetľoval mi, že sa mám správať inak. že nesmiem ľuďom dávať darčeky len tak a že sa so mnou ľudia cítia nepríjemne. to, čo povedal, ma zasiahlo. lenže tú malú bolesť znásoboval fakt, že mi to povedal práve on. pomaly (sktočne veľmi pomaly) mi dochádzalo, čo povedal a bolesť rástla. a ja som stále nechápala. vlastne doteraz tomu nerozumiem. vravel, že ak by boli ľudia ako ja, asi by bol svet lepší a takmer na jeden nádych s tým mi vysvetľoval, že sa mám zmeniť. pokúsila som sa obhájiť tým, že som myslela, že sme pritelia. a on predo mňa položil podmienky, za akých môžeme byť kamaráti. to bolo na mňa príliš. prespala som snáď dobu, keď priateľstvo prešlo reformou? vždy som si myslela, že priteľstvo je o tom, že sa ľudia navzájjom akceptujú, že sa majú radi takí akí sú. a zrazu bola predo mnou situácia, s ktorou som si nevedela rady. nie, že by podmienky boli nesplniteľné. lenže priateľstvo, keď ja splním podmienky, tak on sa nebude brániť...? to je pre mňa absurdné aj teraz - s odstupom pár dní. ak by mi bol povedal, čo mu vadí a ak by sa bol aspoň trošku snažil o to, aby sme boli priatelia, rada by som sa zmenila (a tým vlastne dodržala jeho "podmienky"). urobila by som to preto, aby som vylepšila priateľstvo. lenže to on možno ani netuší. neviem. sľúbila som, že sa budem držať ďalej. neviem, čo si o tom myslí. možno to vôbec nerieši, možno slávi, že sa ma zbavil, možno si myslí, že som nahnevaná. lenže ja som len smutná a snažím sa zahojiť. začínam od začiatku. zase. tentokrát ale s tým, že mám zmätok aj v ostatných vzťahoch. po tom, čo som si myslela, že si rozumieme a je nám spolu určitým spôsobom fajn a dozvedela som sa, čo som sa dozvedela, teraz už vôbec nedokážem odhadnúť, aká veľká pravda je, že sa so mnou cítia všetci nepríjemne. bojím sa už priblížiť k ľuďom, ktorých mám rada. nechcem, aby sa kvôli mne cítil niekto nepríjemne a neviem prísť na to, čo urobiť, aby som sa v tejto situácii mala aspoň trochu dobre.