Friday - I'm in Love (Dryden Mitchell)

I don't care if monday's blue
Tuesday's grey and wednesday too
Thursday I don't care about you
It's friday I'm in love

Monday you can fall apart
Tuesday wednesday break my heart
Thursday doesn't even start
It's friday I'm in love

Saturday wait
And sunday always comes too late
But friday never hesitate...

I don't care if monday's black
Tuesday wednesday heart attack
Thursday never looking back
It's friday I'm in love

Monday you can hold your head
Tuesday wednesday stay in bed
Or thursday watch the walls instead
It's friday I'm in love

Saturday wait
And sunday always comes too late
But friday never hesitate...

Dressed up to the eyes
It's a wonderful surprise
To see your shoes and your spirits rise
Throwing out your frown
And just smiling at the sound
And as sleek as a shriek
Spinning round and round
Always take a big bite
It's such a gorgeous sight
To see you eat in the middle of the night
You can never get enough
Enough of this stuff
It's friday
I'm in love

noc v škole

Som tu, v škole, v noci o pol tretej v zborovni. Bol to dlhý deň a ja po dlhšom čase zase premýšľam o ňom. Je to pre mňa nezvyk. Posledných pár mesiacov som mala pocit, že nerobím nič iné len o ňom premýšľam. A teraz? Ani sama neviem ako, dostala som ho preč z hlavy. Nevravím, že som na neho zabudla. Len už ho neriešim. Je tam, viem o ňom. Niečo, ako keď viem, že ráno vyjde slnko, alebo, že mám dve ruky. Mám ho síce stále v srdci, odtiaľ ho vlastnými silami proste nedostanem, ale už nezamestnáva moju hlavu. Konečne mám naspäť svoj život. Školím, slúžim, mám nových kamarátov, mám starých priateľov, zaberám v škole. Všetko ako má byť. Ale teraz a tu sa to akosi vracia. Mám pocit, že ak ma neobjíme, nič nebude ako má byť. A on nemá najmenší dôvod objímať ma.

kto by mohol pomôcť... (?)

v poslednej dobe som sa vrátila k veciam, ktoré som už dávno nerobila. znova padám niekam, odkiaľ sa ťažko dostáva. a nemám to komu povedať :( je len pár ľudí, ktorým by som dokázala veriť natoľko, aby som im dovolila pomôcť mi. lenže ani jeden z nich mi pomáhať nechce. ako som sa dostala do tejto situácie? je to zvláštny pocit uvedomovať si, že potrebujem pomoc a vedieť, že ju nedokážem prijať. aspoň nie od ľudí, ktorí sa snažia mi pomôcť. možno práve preto by som dokázala prijať pomoc len od jedného z tých dvoch - lebo je takmer isté, že sa to nestane.
a predsa píšem "takmer isté", lebo tak nejak dúfam, že predsa len mi z toho pomôže. áno, jednotné číslo. pretože len jeden z nich, by naozaj mohol... ale tam to aj končí. mohol...
než som toto dopísala, začala som si písať s praštenkou. aj keď občas zabudnem ako mi chýba, keď mi napíše, tak mi začne chýbať o to viac. myšlienky sa mi pomaly rozutekali.

taký smutný deň

dnes bol pre mňa taký nejaký divný deň. ráno som mala skúšku, ale to nejak deň ani neovplyvnilo. čo už teda samo o sebe je dosť divné... potom sme boli s i. nakupovať dáke potrebnosti. a mne bolo celé popoludnie dosť zle :( večer som sa doplazila na kolej a pozerala par dielov scrubs. prišla zuzka a vylepšila večer, lebo nám uvarila puding. tak sme tu spolu baštili :) no, ale stále mi bolo tak nejak nedobre. nielen to, že mi bolo zle fyzicky, ale večer som prišla na to, že bol dneska smutný deň. a s tým niekedy človek nič neurobí, keď nemá nikoho, kto by objal a tým rozpustil ten smútok dostratena... neskoro večer som si písala s tým, čo ma zachraňuje neustále a on opäť vedel ako sa cítim a opäť mi veľmi pomohol. ale to objatie mi stále chýba. škoda, že nás delí toľko kilometrov. zanadával si na toho, čo mi ublížil...a ja som ho bránila. má to vôbec nejakú logiku brániť človeka, ktorému na vás nezáleží a ubližuje vám? lenže možno napriek tomu, že vám ublížil, neveríte celkom tomu, že by mu nezáležalo... každopádne bránim niekoho kto sa nestará pred niekým kto sa stará. a prečo? lebo ten, čo sa stará pochopí... najmä v takýto smutný deň, keď vie, ako mi je...

týmto TI (veď ty vieš kto) ďakujem - že sa staráš, že vieš ako mi je, že sme priatelia

o kráse...vo vlaku...

premýšľam dnes o kráse. na mládeži bola témou láska, a udalosti pred počiatkom sveta, keď vznikla "temnota". a len tak mimochodom padla otázka "no, která holky, by nechtěla být nejhezčí?" a ja som sa prihlásila. nie z trucu, z recesie alebo preto, že by som si myslela, že by to bolo "dobré". mala som na to iný, úplne jednoduchý dôvod: nechcem. nejak mi nepríde dôležité byť najkrajšia. ale to, čo som sa dozvedela ma ozaj prekvapilo. odpoveďou mi bolo: "ale chceš, jen si to nepřiznáš." alebo ak nie presne toto, tak niečo s presne takýmto významom. to bolo asi pred hodinou, ale doteraz nad tým uvažujem. ostatní sa tomu zasmiali a debata išla ďalej. lenže mne to v hlave ostalo. to som nejaká "vadná"? som snáď jediná, kto nechce byť najkrajšou? nevravím, že nechcem byť pekná. ale okrem toho, že si myslím, že svojím spôsobom pekná som, tak nepotrebujem ku šťastiu byť najkrajšia. dokonca si myslím, že by mi to vadilo (hoci, vyvstáva otázka, kto by mohol určiť, že ja som tá najkrajšia...) a ďalšia vec, ktorá prispieva k tomu, že závratne netúžim byť najkrajšia je moje presvedčenie, že až ma bude mať niekto skutočne rád, ak stretnem "toho pravého", pre neho budem najkrajšia. v jeho srdci. a tak, aj keď možno pre niekoho nie som úplne normálna, tak sa radšej snažím vylepšovať iné veci na sebe než svoj vzhľad. možno sa veľmi mýlim a nepoznám svoje skryté úmysly, ale zatiaľ som presvedčená o tom, že sa snažím byť krásna viac pred Bohom než pred svetom. o tom, ako sa mi darí či nedarí píšem inde. často padám a často pochybujem, ale snažím sa. a keďže On pozná moje srdce, verím, že vie dokonca lepšie ako ja, ako veľmi sa snažím.

keď slová bolia...

mala som pred časom taký zaujímaý rozhovor. dlhý a pre mňa dosť bolestivý. píšem zaujímavý, lebo neviem ako inak to vyjadriť. možno by som mohla použiť aj slovo výnimočný. možno úprimný, ale akosi tak trochu dúfam, že úplne úprimný nebol.

prišla som si vyzdvihnúť akúsi maličkosť (nie, že by som nevedela akú, ale dôležité to nie je) k človeku, o ktorom som si myslela, ze sme si celkom blízki. takým vlastným spôsobom. bol chorý a ja som mu priniesla džús a lentilky. myslela som, že bude rád. celý týždeň musieť byť zavretý doma, tak som mu chcela urobiť radosť. vlastne som nad tým ani veľmi nepremýšľala. vyzdvihla som si, po čo som si prišla a "prekvapenie" som odovzdala. prišlo ale prekvapenie pre mňa. ani neviem koľko ten rozhovor trval. teda teraz už viem, že takmer dve hodiny, ale vtedy som mala pocit, že sa to všetko zbehlo v pár minútach. stál ďaleko odo mňa a vysvetľoval mi, že sa mám správať inak. že nesmiem ľuďom dávať darčeky len tak a že sa so mnou ľudia cítia nepríjemne. to, čo povedal, ma zasiahlo. lenže tú malú bolesť znásoboval fakt, že mi to povedal práve on. pomaly (sktočne veľmi pomaly) mi dochádzalo, čo povedal a bolesť rástla. a ja som stále nechápala. vlastne doteraz tomu nerozumiem. vravel, že ak by boli ľudia ako ja, asi by bol svet lepší a takmer na jeden nádych s tým mi vysvetľoval, že sa mám zmeniť. pokúsila som sa obhájiť tým, že som myslela, že sme pritelia. a on predo mňa položil podmienky, za akých môžeme byť kamaráti. to bolo na mňa príliš. prespala som snáď dobu, keď priateľstvo prešlo reformou? vždy som si myslela, že priteľstvo je o tom, že sa ľudia navzájjom akceptujú, že sa majú radi takí akí sú. a zrazu bola predo mnou situácia, s ktorou som si nevedela rady. nie, že by podmienky boli nesplniteľné. lenže priateľstvo, keď ja splním podmienky, tak on sa nebude brániť...? to je pre mňa absurdné aj teraz - s odstupom pár dní. ak by mi bol povedal, čo mu vadí a ak by sa bol aspoň trošku snažil o to, aby sme boli priatelia, rada by som sa zmenila (a tým vlastne dodržala jeho "podmienky"). urobila by som to preto, aby som vylepšila priateľstvo. lenže to on možno ani netuší. neviem. sľúbila som, že sa budem držať ďalej. neviem, čo si o tom myslí. možno to vôbec nerieši, možno slávi, že sa ma zbavil, možno si myslí, že som nahnevaná. lenže ja som len smutná a snažím sa zahojiť. začínam od začiatku. zase. tentokrát ale s tým, že mám zmätok aj v ostatných vzťahoch. po tom, čo som si myslela, že si rozumieme a je nám spolu určitým spôsobom fajn a dozvedela som sa, čo som sa dozvedela, teraz už vôbec nedokážem odhadnúť, aká veľká pravda je, že sa so mnou cítia všetci nepríjemne. bojím sa už priblížiť k ľuďom, ktorých mám rada. nechcem, aby sa kvôli mne cítil niekto nepríjemne a neviem prísť na to, čo urobiť, aby som sa v tejto situácii mala aspoň trochu dobre.

"neznášam čechov"

vravím ti: "neznášam čechov"
a myslím tým: "dokáž, že ty si iný"
...ale...
vravím ti: "neznášam čechov"
a počuješ: "nemám ťa rada"
...tak...
čo s tým???