mala by som sa učiť. lenže práve teraz tu sedím a píšem ďalší článok. nie som totiž schopná sústrediť sa na to, čo mám písať do školy. ale som na dobrej ceste, tak verím, že až skončím s týmto, pustím sa do business plánu :)
rada by som dnes napísala pár slov o priateľstve a vzťahoch celkovo. už sa na to chystám dlhšiu dobu...a čo je lepšia príležitosť, než posledné hodiny pred odovzdaním práce, ktorú nemám napísanú? :))
pred pár týždňami som bola doma. bol so mnou aj t., môj "nový" brat. ako o mne veľa ľudí vie, môj názor na čechov je ten, že sú to studení čumáci. nevravím, že je to zlé, len sú iní a ja medzi nich tak úplne nezapadám. netvrdím, že nikdy žiaden čech nikoho neobjal a nie je slovák, ktorý by neobjímal. ale tak všeobecne to proste takto vnímam.
s t. sme boli u nás pár dní. bolo to fajn, hoci som pôvodne myslela, že toho stihneme trochu viac :) no, ale aspoňže nie som jediný leňochod v tejto dvojke :)) jeden večer sme sa stretli s j. v meste. ja som sa s ním videla naposledy tesne po vianociach, čiže tak tri štyri týždne dozadu. prešli sme sa, posedeli v čajovni a zase sme sa rozlúčili. aké bolo moje prekvapenie, keď z t. vypadlo, že si myslel, že sme sa nevideli s j. tak dva roky. "prečo?" pýtala som sa. a jeho odpoveď, že podľa toho ako sme sa vítali a rozprávali si čo a ako, ma utvrdila v tom, že sme proste iní. veď t. je jeden z najtúlivejších čechov akých poznám. je to moje druhé ja. a predsa, keď ja som prežila jeden z večerov s jedným z mojich (veľmi blízkych) priateľov, večer, aký sa koná väčšinou keď sa takto stretneme a je jedno, či ubehli dva dni, alebo dva mesiace, t. mal pocit, že vrelosť a intenzita bola daná výnimočnosťou stretnutia po dlhom odlúčení - keďže vedel, že j. je ozaj osôbka blízka môjmu srdiečku.
a tak premýšľam už dlho (s prestávkami, ale predsa), ako pochopiť tento národ. mám tu pár kamarátov, dokonca sú v čechách ľudia, ktorých by som rada nazývala priateľmi. ale mnoho z nich vo mne budí dojem, že je to len jednostranné. že je to také moje želanie a oni so mnou vlastne tento priateľský vzťah nezdieľajú. a niekedy to bolí.
trápi ma, že to neviem odhadnúť a príde mi hlúpe sa na to spýtať. predstavila som si seba na ich mieste... čo by som odpovedala? ak by to bol človek, ktorý je pre mňa "len" kamarátom, ako by som mu odpovedala na otázku "je toto priateľstvo, alebo len kamarátstvo?" je predsa jasné, že sa to nepýta len tak a je mu jedno aká padne odpoveď. ak by som kládla túto otázku, mala by som pocit, že ľudí nútim do vzťahu, v ktorom sa možno necítia dobre. pretože tak či tak by som viac či menej ranila city človeka, ktorý má miesto v mojom srdci. priateľa by mohlo bolieť, že to neviem a musím sa na to pýtať a kamarát by mohol mať nepríjemný pocit, že mi má do očí povedať, že si nie sme tak blízko ako by som možno chcela. no a zároveň by mohol mať pocit, že na takúto otázku sa "správne" odpovedá, že sme pratelia. pozerám na to, čo som napísala, ale neviem, či je úplne jasné ako som to myslela. hádam sa nájde duša, ktorá to pochopí.
ďakujem Bohu, že mi dáva priateľov, bez ktorých by sa môj život rútil do priepasti. tento týždeň venujem modlitbám za to, aby som dokázala lepšie poznať priateľov, ktorí nimi skutočne sú. ďakujem, že mám ľudí, ktorí ma chápu a záleží im na mne. chcem poďakovať aj za priateľov, ktorých mám a ani o nich neviem. ďakujem Pane, že Ty ku mne prichádzaš ako priateľ a nikdy ma neopúšťaš. dokonca ani vtedy keď ja o tom pochybujem.
chcela som ešte poďakovať špeciálne niektorým priateľom, tým výnimočným, lenže zdá sa, že výnimoční sú všetci, takže opäť "iba": vďaka všetkým vám :))
rada by som dnes napísala pár slov o priateľstve a vzťahoch celkovo. už sa na to chystám dlhšiu dobu...a čo je lepšia príležitosť, než posledné hodiny pred odovzdaním práce, ktorú nemám napísanú? :))
pred pár týždňami som bola doma. bol so mnou aj t., môj "nový" brat. ako o mne veľa ľudí vie, môj názor na čechov je ten, že sú to studení čumáci. nevravím, že je to zlé, len sú iní a ja medzi nich tak úplne nezapadám. netvrdím, že nikdy žiaden čech nikoho neobjal a nie je slovák, ktorý by neobjímal. ale tak všeobecne to proste takto vnímam.
s t. sme boli u nás pár dní. bolo to fajn, hoci som pôvodne myslela, že toho stihneme trochu viac :) no, ale aspoňže nie som jediný leňochod v tejto dvojke :)) jeden večer sme sa stretli s j. v meste. ja som sa s ním videla naposledy tesne po vianociach, čiže tak tri štyri týždne dozadu. prešli sme sa, posedeli v čajovni a zase sme sa rozlúčili. aké bolo moje prekvapenie, keď z t. vypadlo, že si myslel, že sme sa nevideli s j. tak dva roky. "prečo?" pýtala som sa. a jeho odpoveď, že podľa toho ako sme sa vítali a rozprávali si čo a ako, ma utvrdila v tom, že sme proste iní. veď t. je jeden z najtúlivejších čechov akých poznám. je to moje druhé ja. a predsa, keď ja som prežila jeden z večerov s jedným z mojich (veľmi blízkych) priateľov, večer, aký sa koná väčšinou keď sa takto stretneme a je jedno, či ubehli dva dni, alebo dva mesiace, t. mal pocit, že vrelosť a intenzita bola daná výnimočnosťou stretnutia po dlhom odlúčení - keďže vedel, že j. je ozaj osôbka blízka môjmu srdiečku.
a tak premýšľam už dlho (s prestávkami, ale predsa), ako pochopiť tento národ. mám tu pár kamarátov, dokonca sú v čechách ľudia, ktorých by som rada nazývala priateľmi. ale mnoho z nich vo mne budí dojem, že je to len jednostranné. že je to také moje želanie a oni so mnou vlastne tento priateľský vzťah nezdieľajú. a niekedy to bolí.
trápi ma, že to neviem odhadnúť a príde mi hlúpe sa na to spýtať. predstavila som si seba na ich mieste... čo by som odpovedala? ak by to bol človek, ktorý je pre mňa "len" kamarátom, ako by som mu odpovedala na otázku "je toto priateľstvo, alebo len kamarátstvo?" je predsa jasné, že sa to nepýta len tak a je mu jedno aká padne odpoveď. ak by som kládla túto otázku, mala by som pocit, že ľudí nútim do vzťahu, v ktorom sa možno necítia dobre. pretože tak či tak by som viac či menej ranila city človeka, ktorý má miesto v mojom srdci. priateľa by mohlo bolieť, že to neviem a musím sa na to pýtať a kamarát by mohol mať nepríjemný pocit, že mi má do očí povedať, že si nie sme tak blízko ako by som možno chcela. no a zároveň by mohol mať pocit, že na takúto otázku sa "správne" odpovedá, že sme pratelia. pozerám na to, čo som napísala, ale neviem, či je úplne jasné ako som to myslela. hádam sa nájde duša, ktorá to pochopí.
ďakujem Bohu, že mi dáva priateľov, bez ktorých by sa môj život rútil do priepasti. tento týždeň venujem modlitbám za to, aby som dokázala lepšie poznať priateľov, ktorí nimi skutočne sú. ďakujem, že mám ľudí, ktorí ma chápu a záleží im na mne. chcem poďakovať aj za priateľov, ktorých mám a ani o nich neviem. ďakujem Pane, že Ty ku mne prichádzaš ako priateľ a nikdy ma neopúšťaš. dokonca ani vtedy keď ja o tom pochybujem.
chcela som ešte poďakovať špeciálne niektorým priateľom, tým výnimočným, lenže zdá sa, že výnimoční sú všetci, takže opäť "iba": vďaka všetkým vám :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára