Milovat ženu při těle (z knihy Jennifer Weiner: "Dobrý" v posteli)

Milovat ženu při těle
Bruce Guberman

Nikdy nezapomenu na den, kdy jsem zjistil, že moje přítelkyně váží víc než já.
Vyjela si na kole a já jsem se doma díval na fotbal a probíral se časopisy na jejím stolku, až jsem narazil na zápisníček s nadpisem "Strážci váhy" - sešitek o velikosti dlaně, kam si zaznamenávala, co snědla, co hodlá jíst druhý den a jestli vypila svých osm sklenic vody denně. Bylo tam její jméno. Její identifikační číslo. A její váha. Jsem příliš džentlmen, abych ji tady vyzradil. Stačí, když řeknu, že mi to číslo vyrazilo dech.
Věděl jsem, že C. je velká. Rozhodně větší než kterákoliv z žen, jež jsem viděl v televizi poskakovat v plavkách nebo se komíhat jako rákosí v situačních komediích a nemocničních seriálech. Rozhodně větší než kterákoliv z žen, s nimiž jsem chodil před ní.
Nikdy by mě nenapadlo, že by mě mohly přitahovat kypré ženy, ale C. mi hned při prvním setkání učarovala svou duchaplností, smíchem, jiskřičkami v očích. Pokud jde o její tělo, usoudil jsem, že se s ním snad naučím žít.
Ramena měla stejně široká jako já, ruce skoro stejně velké a od poprsí po břicho, od hýždí po ustupující úbočí stehen byla samá sladká a teple pohostinná křivka. Byla jako bezpečný přístav. Když jsem ji objal, měl jsem dojem, že se vracím domů.
Vyrazit si s ní někam už nebylo tak příjemné. Možná jsem příliš nasáklý společenským diktátem, který určuje, co by si měli přát muži a jak by měli vypadat ženy, ale spíš to bylo jejím chováním. Byla horlivým pěšákem ve válce proti vlastnímu tělu, ale se svými pěti stopami a deseti palci, s postavou zadáka a hmotností, která by ji zajistila místo na soupisce profesionálního fotbalového týmu, se C. nemohla udělat neviditelnou.
Já však vím, že kdyby to možné bylo - kdyby ji neustále choulení se, hrbení a neforemné černé haleny mohly vymazat z fyzického světa, v tom okamžiku by odešla. Věci, které jsem já miloval, její velikost, rozložitost, její šťavnatá, sukulentní podstata, jí nepůsobily ani špetku radosti.
Přestože jsem jí nesčíselněkrát řekl, že je krásná, vím, že mi nikdy nevěřila. Přestože jsem jí nesčíselněkrát řekl, že na tom nezáleží, věděl jsem, že jí na tom záleží. Já jsem byl osamoceným hlasem, hlas světa byl zvučnější. Vnímal jsem její stud jako něco hmatatelného, co kráčelo vedle nás po ulici, krčilo se mezi námi v kině, svinuté do klubíčka čekalo, až někdo pronese slovo, které pro ni bylo tím nejsprostším na světě: tlustá.
Věděl jsem, že to není paranoia. Znovu a znovu slýcháte, že jedinou přijatelnou zaujatostí v našem politicky korektním světě je zaujatost proti tlouštce, že tlustí lidé jsou bezpečnými terči. Zkuste chodit s majestátní ženou a přesvědčíte se, že je to pravda. Uvidíte, jak se na ni lidé dívají a jak se dívají na vás, protože jste s ní. Budete jí chtít koupit prádlo k Valentýnovi a zjistíte, že velikosti končí tam, kde ona začína zvažovat, jestl by jí prádlo nebylo. Kdykoliv ji vezmete do restaurace, budete svědky jejího trýznivého váhání mezi tím, na co má chuť a co by si sama povolila, a mezi tím, co si může dovolit dát na veřejnosti.
A co si může dovolit říct.
Vzpomínám si, že když propukla aféra s Monikou Lewinskou, napsala C. do novin, kde pracuje, vášnivou obhajobu stážistky v Bílem domě oklamané Lindou Trippovou z Washingtonu a ještě podleji oklamané kamarádkami v Beverly Hills, které snaživě prodaly novinářům z Inside Edition a People své vzpomínky na Moniku ze školních let. Když článek vyšel, dostala C. spoustu odporných ohlasů včetně dopisu od jednoho mladíka, který začínal: "Podle toho, co jsi napsala můžu říct, že máš nadváhu a že tě nikdo nemá rád." A právě ten dopis, to slovo ji trápilo víc, než cokoli jiného, co kdy kdo řekl. Zdálo se, že byla-li pravdivá část o nadváze, bude pravdivé i tvrzení, že ji nikdo nemá rád. Jako by být podobná Lewinské bylo horší než být proradná, nebo dokonce slabomyslná. Jako by být tlustý se téměř rovnalo zločinu.
Miloat ženu při těle je hrdinský, ale možná tak trochu donkichotský čin. Protože když jsem miloval C., chápal jsem, že miluju někoho, kdo nevěří, že si zaslouží něčí lásku.
Nyní je konec a nevím, kam nasměrovat svůj hněv. Zda proti světu, který C. vnutil její pocity vůči svému tělu - ne, vůči sobě samé - i pochybnosti, zda může být pro někoho přitažlivá. Zda proti C., že nebyla dost silná, aby se přenesla přes to, co jí svět namlouvá. Nebo zda proti sobě, že jsem ji neměl dost rád, abych ji přiměl si věřit.

(zdroj: Jennifer Weiner: "Dobrý" v posteli, Praha, Metafora 2001, str.21-23)

s kým Boh počíta?

Ak budeš mat pocit, že Boh s Tebou už nič nedokáže, spomeň si, že...

Noe sa občas opil do nemoty.

Abrahám bol príliš starý.

Sára bola dlho neplodná.

Izák bol prehnane dôverčivý.

Jakub bol úskočný.

Lea bola škaredá.

Jozef Egyptský prežil ťažké šikanovanie.

Mojžiš bol zranený z detstva a bol agresívny.

Gedeon mal strach a chcel utiecť.

Rachab bola prostitútka.

Jeremiáš a Timotej boli príliš mladí.

Dávid mal na konte cudzoložstvo a úkladnú vraždu.

Jonáš utekal pred Bohom.

Noemi bola vdova.

Jób prišiel o rodinu, majetok a prepadol depresii.

Jan Krstiteľ bol bezdomovec a jedol hmyz.

Svätý Jozef nemal vždy mariánsku úctu - chcel Máriu poslať preč.

Panna Maria občas nechápala, ako to Pán Boh myslel.

Ježiš v puberte utiekol rodičom a ešte sa divil, čo majú za problém.

Učeníci zaspávali pri modlitbe.

Peter sa vystatoval a potom zaprel Krista.

Marta bola tak trochu workoholička.

Jej sestra Maria nebola zase priam akčná.

Maria Magdaléna bola prostitútka a ešte k tomu posadnutá.

Žena zo Samárie bola niekoľkokrát rozvedená a žila "neviazane".

Zachej bol malý a zakomplexovaný a živil sa daňovými podvodmi.

Pavol bol cholerik a občas si neudržal jazyk za zubami.

Timotej mával žalúdočné ťažkosti.

Prvý svätorečený bol lotor po pravici.

...tak sa nezľakni, keby Pán Boh počítal aj s Tebou!

pražské metamorfózy I

v nedeľu som cestou z omše premýšľala, ako veľmi ma toto mesto zmenilo. niekto by povedal ako som sa ja zmenila v prahe. hmmm, no neviem... faktom je, že už som tu niekoľko rokov a faktom je aj to, že som sa zmenila viac než dosť.
keď som odchádzala z bratislavy (dobre, priznávam, bol to skôr útek, než premyslený odchod, ale to, že som odchádzala študovať na karlovku to dosť dobre kamuflovalo) myslela som, že tu začnem krásný nový život. myslela som, že budem mať priateľov zo slovenska, ktorí ma občas prídu navštíviť a všetko ostatné, čo tam nechávam, tam aj ostane. tešila som sa, že spoznám to krásne veľké mesto, hlavne jeho zákutia, kde nie je toľko turistov a budú "moje". tešila som sa, že tu budem mať priateľov.
a realita? po niekoľkých rokoch som zistila, že svojím útekom som takmer stratila všetko dobré, čo som mala a všetko to, pred čím som utekala som si priniesla so sebou. neznášala som prahu snáď najviac zo všetkých miest, ktoré som poznala a túžila som nájsť cestu späť. nájsť cestu domov. nie do bratislavy, ale do minulosti. chcela som sa vrátiť tam, kde som na všetky tie starosti mala priateľov, ktorí ma podržali.
čo sa to so mnou stalo? v tomto meste som takmer zabudla mať rada ľudí. naučila som báť zrady a očakávať ju od každého, naučila som sa neveriť nikomu. ani sebe.

dnes je to už trochu iné, ale o tom nabudúce :)

priatelia (?)

mala by som sa učiť. lenže práve teraz tu sedím a píšem ďalší článok. nie som totiž schopná sústrediť sa na to, čo mám písať do školy. ale som na dobrej ceste, tak verím, že až skončím s týmto, pustím sa do business plánu :)

rada by som dnes napísala pár slov o priateľstve a vzťahoch celkovo. už sa na to chystám dlhšiu dobu...a čo je lepšia príležitosť, než posledné hodiny pred odovzdaním práce, ktorú nemám napísanú? :))

pred pár týždňami som bola doma. bol so mnou aj t., môj "nový" brat. ako o mne veľa ľudí vie, môj názor na čechov je ten, že sú to studení čumáci. nevravím, že je to zlé, len sú iní a ja medzi nich tak úplne nezapadám. netvrdím, že nikdy žiaden čech nikoho neobjal a nie je slovák, ktorý by neobjímal. ale tak všeobecne to proste takto vnímam.
s t. sme boli u nás pár dní. bolo to fajn, hoci som pôvodne myslela, že toho stihneme trochu viac :) no, ale aspoňže nie som jediný leňochod v tejto dvojke :)) jeden večer sme sa stretli s j. v meste. ja som sa s ním videla naposledy tesne po vianociach, čiže tak tri štyri týždne dozadu. prešli sme sa, posedeli v čajovni a zase sme sa rozlúčili. aké bolo moje prekvapenie, keď z t. vypadlo, že si myslel, že sme sa nevideli s j. tak dva roky. "prečo?" pýtala som sa. a jeho odpoveď, že podľa toho ako sme sa vítali a rozprávali si čo a ako, ma utvrdila v tom, že sme proste iní. veď t. je jeden z najtúlivejších čechov akých poznám. je to moje druhé ja. a predsa, keď ja som prežila jeden z večerov s jedným z mojich (veľmi blízkych) priateľov, večer, aký sa koná väčšinou keď sa takto stretneme a je jedno, či ubehli dva dni, alebo dva mesiace, t. mal pocit, že vrelosť a intenzita bola daná výnimočnosťou stretnutia po dlhom odlúčení - keďže vedel, že j. je ozaj osôbka blízka môjmu srdiečku.

a tak premýšľam už dlho (s prestávkami, ale predsa), ako pochopiť tento národ. mám tu pár kamarátov, dokonca sú v čechách ľudia, ktorých by som rada nazývala priateľmi. ale mnoho z nich vo mne budí dojem, že je to len jednostranné. že je to také moje želanie a oni so mnou vlastne tento priateľský vzťah nezdieľajú. a niekedy to bolí.
trápi ma, že to neviem odhadnúť a príde mi hlúpe sa na to spýtať. predstavila som si seba na ich mieste... čo by som odpovedala? ak by to bol človek, ktorý je pre mňa "len" kamarátom, ako by som mu odpovedala na otázku "je toto priateľstvo, alebo len kamarátstvo?" je predsa jasné, že sa to nepýta len tak a je mu jedno aká padne odpoveď. ak by som kládla túto otázku, mala by som pocit, že ľudí nútim do vzťahu, v ktorom sa možno necítia dobre. pretože tak či tak by som viac či menej ranila city človeka, ktorý má miesto v mojom srdci. priateľa by mohlo bolieť, že to neviem a musím sa na to pýtať a kamarát by mohol mať nepríjemný pocit, že mi má do očí povedať, že si nie sme tak blízko ako by som možno chcela. no a zároveň by mohol mať pocit, že na takúto otázku sa "správne" odpovedá, že sme pratelia. pozerám na to, čo som napísala, ale neviem, či je úplne jasné ako som to myslela. hádam sa nájde duša, ktorá to pochopí.

ďakujem Bohu, že mi dáva priateľov, bez ktorých by sa môj život rútil do priepasti. tento týždeň venujem modlitbám za to, aby som dokázala lepšie poznať priateľov, ktorí nimi skutočne sú. ďakujem, že mám ľudí, ktorí ma chápu a záleží im na mne. chcem poďakovať aj za priateľov, ktorých mám a ani o nich neviem. ďakujem Pane, že Ty ku mne prichádzaš ako priateľ a nikdy ma neopúšťaš. dokonca ani vtedy keď ja o tom pochybujem.
chcela som ešte poďakovať špeciálne niektorým priateľom, tým výnimočným, lenže zdá sa, že výnimoční sú všetci, takže opäť "iba": vďaka všetkým vám :))

Prečo nestačí byť dobrý bez Boha, alebo Cesta mapou života

Tento článok som písala v niekoľkých "úsekoch", pretože hoci nápad sa ma držal stále, mala som ešte iné povinnosti. Ospravedlňujem sa týmto čitateľom, ktorým by sa zdal text nesúvislý. Vynasnažím sa ho čo najviac "homogenizovať" :)

Premýšľala som v piatok cestou necestou po Prahe a v nedeľu na našej skvelej slovenskej omši, prečo nestačí, aby bol človek dobrý bez toho aby poznal Pána. Veď je toľko ľudí, ktorí žijú podľa toho, čo nám vraví Slovo, ale z nejakého dôvodu nepoznali Boha. Nežijú tak preto, že im to niekto prikázal, nesmerujú takto svoj život zo strachu pred pekelným ohňom, či hnevom starších cirkvi. Netrápia sa obavami z vylúčenia zo spoločenstva, ak sa prehrešia. Žijú tak, ako je to podľa nich správne, majú ten správny smer vpísaný hlboko v srdci.

A prišla som na to. Alebo si to aspoň myslím :))

Predstavujem si Dom Pána, do ktorého nás On všetkých pozýva. Je to ten pravý Domov, ktorý nás čaká. A tak ako Jánovi učeníci, aj my by sme sa mali pýtať "Pane, kde bývaš?" ale On nám dáva šifrovanú odpoveď skôr než sa opýtame. Skôr než sme sa vôbec narodili, On nám zanechal prostredníctvom mnohých Písmo a v ňom návod. Nielen prikázania, ale aj príklad Syna, ako máme žiť, to všetko sú naše smerovky domov.
A náš život je mapa. Sme ovečky stratené v meste - v lese - v skalnatých horách, čo si kto vyberie. Je to jedno. On nám vraví kadiaľ máme ísť a vedie nás domov. Občas sa nám stane, že zablúdime, ale vždy, zas a znova sa môžme podľa tejto navigácie dostať na to správne miesto. Nech zablúdime kamkoľvek, On nám cestu domov ukáže. On nás volá a čaká.

Ale čo teda tí dobrí ľudia z úvodu? Čo teda s tými, ktorý majú akýsi vlastný kompas, ktorý ich vedie správnym smerom? Prečo to nestačí? Lebo nepoznajú Boha. Idú správnym smerom, ale nevedia kam. Možno tak ako my nájdu tú správnu "ulicu" a možno dokonca správny "dom", ale nebudú vedieť, že majú vojsť. Nebudú vedieť, ktorý je to dom a hlavne, to, čo im bude chýbať bude pozvanie. Ako sa dá vojsť do domu, ak nie som pozvaný???
Teraz iste mnohí namietajú, že pozvaní sú všetci. To áno. Ale ja si myslím, že kto ne je pozvaný, ten sa chová akoby nebol. A tak, keď je toľko ľudí na ceste, mnohí už našli tú "ulicu", niektorí dokonca stoja pred "domom", nie je to škoda, aby im nikto nepovedal "Vstúp! Aj ty si pozvaný!"?

Pozri aj Jn 1,38

najlepší darček prišiel o polnoci

tento silvester som trávila sama. nie preto, že by som nemala kam ísť alebo s kým. proste som sa rozhodla, že tento rok budem doma a sama. už posledných pár rokov som netrávila tento deň, či skôr noc doma, ale nepamätám si žiadny rok (vrátane tých doma), kedy by som sa necítila sama. tým teda nechcem povedať, že som si ešte žiadne oslavy nového roka neužila.

prvý rok, ktorý som netrávila doma (s rodičmi) som strávila s priateľmi a mojím vtedajším partnerom. bolo to fajn, ale on musel odísť dosť skoro po polnoci a ja som sa i v kruhu priateľov cítila opustená. nie nadlho, ale predsa.
ďalší rok, ak sa správne pamätám sme strávili s partou na našej chate. bolo to celkom vtipné. jeden párik, ktorý sa viacmenej separoval, takže ich do toho veľmi nepočítam a okrem mňa ešte traja chalani :)) dosť sa pripili, pamätám, že padli nejaké tie šampanské o polnoci - dve či tri fľaše a predtým "na zahriatie" nejaké vodky a tequily. bola sranda a bolo to fajn, ale jediná triezva v tejto zostave, to na človeka na chvíľku samota padne. i keď musím povedať, že si pamätám, ako som sa tejto noci dozvedela, že som super kamoška, ale bolo by lepšie, keby som bola trošku vyššia (aby sa na mne s takouto hladinkou pohodlnejšie viselo cestou po dedine).
nasledujúcich pár rokov, neviem to už presne spočítať, ale asi tak päť, som strávila v službe. zdravotný dozor pri oslavách organizovaných mestom. malo to čosi do seba. osamelosť takmer sama o sebe, ale nutnosť byť v strehu a občas nejaké to ošetrovanie dosť pomáhalo nevnímať ten pocit.
minulého silvestra som si vyskúšala, aké to je stráviť túto noc s mládežou cb. takmer prvé, čo som sa dozvedela po hodinovej ceste z prahy bolo, že mladý muž, ktorý pozval celú mládež sláviť k nemu so mnou nepočítal. podal mi túto info tak "príjemne", že mať šancu dostať sa do prahy skôr než o piatej ráno, už sedím vo vlaku, či autobuse a akcie sa nezúčastním. každopádne prvý spoj naspäť bol až ten okolo piatej a tak som si povedala, že teda túto nepríjemnosť "prekročím". pre poriadok vecí musím uviesť, že som nebola jediná, kto bol takto oblažený :) program bol inak fajn, ak sa nebudem zaoberať rozdelením kolektívu na dve časti. ja som si to však celkom užila, ale bola som v spoločnosti troch párikov, takže mi tam predsa len chýbal ten "môj". no ale človek nemôže mať všetko :) páriky sa nejakú tu hodinku po polnoci rozišli a ja som sa pridala k zostávajúcej časti mládeže. vo zvláštnej atmosfére neintegrovaného člena skupinky som dočkala rána a vrátila sa do prahy.

malá exkurzia do minulosti...no, ale už sa k tomu dostávam :)

tieto udalosti tak nejak dohromady viedli k tomu, že som sa rozhodla tento rok samotu si vychutnať. bolo to super. bráško ma síce volal s ním na nejakú akciu cb mládeže v prahe, ale ja som bola rozhodnutá. cez deň som upratala, nachystala som si na večer samé dobré jedlo a potom som si to už len užívala. sledovala som nejake serialy a film, urobila pár zápiskov do denníčkov a prečítala dve a pol knihy. aby bolo jasné, viacero z týchto činností som robila paralelne, keďže i táto noc má obmedzenú časovú kapacitu. s našimi i s tomom sme si popriali už navečer. a tak, o polnoci, medzi modlitbou a sledovaním ohňostroja nad prahou z okna napísala som jedinú sms. "ved ty vies :)" a naspäť mi prišlo presne čo som od a. čakala ":-) viem,dakujem.aj ja tebe zlatko." a hoci mi bolo fajn, moja dušička sa v kútiku stále trápila. to asi bolo to, čo ma najviac ťahalo v týchto chvíľach k modlitbe. a s úderom polnoci bola moja modlitba vypočutá a naplnená. síce úplne inak, než by som čakala, ale o to krajšie.
o polnoci z roku 2008 na 2009 som dostala najkrajší darček - od Otca, ktorý mi dáva vždy to najlepšie. a tak, hoci som prosila, aby moja bolesť zmizla zabudnutím, dostala som niečo ešte lepšie. bolesť je preč. ale neodišla do zabudnutia. bolesť v mojom trápení vystriedal radostný pokoj. v mojej duši sa rozľahol pokoj, pretože mám istotu, že bude tak, ako mi bolo sľúbené. moje pochybnosti (či to je skutočne sľub "zhora" a nie môj výmysel) sú preč a ja môžem v radosti ďakovať za tento dar do nového roka.
za chvíľu dorazí aj bráško. ďakujem aj za neho :) každý deň tohto roka chcem ďakovať za rodinu a priateľov, ktorých mám. ĎAKUJEM