Prečo nestačí byť dobrý bez Boha, alebo Cesta mapou života

Tento článok som písala v niekoľkých "úsekoch", pretože hoci nápad sa ma držal stále, mala som ešte iné povinnosti. Ospravedlňujem sa týmto čitateľom, ktorým by sa zdal text nesúvislý. Vynasnažím sa ho čo najviac "homogenizovať" :)

Premýšľala som v piatok cestou necestou po Prahe a v nedeľu na našej skvelej slovenskej omši, prečo nestačí, aby bol človek dobrý bez toho aby poznal Pána. Veď je toľko ľudí, ktorí žijú podľa toho, čo nám vraví Slovo, ale z nejakého dôvodu nepoznali Boha. Nežijú tak preto, že im to niekto prikázal, nesmerujú takto svoj život zo strachu pred pekelným ohňom, či hnevom starších cirkvi. Netrápia sa obavami z vylúčenia zo spoločenstva, ak sa prehrešia. Žijú tak, ako je to podľa nich správne, majú ten správny smer vpísaný hlboko v srdci.

A prišla som na to. Alebo si to aspoň myslím :))

Predstavujem si Dom Pána, do ktorého nás On všetkých pozýva. Je to ten pravý Domov, ktorý nás čaká. A tak ako Jánovi učeníci, aj my by sme sa mali pýtať "Pane, kde bývaš?" ale On nám dáva šifrovanú odpoveď skôr než sa opýtame. Skôr než sme sa vôbec narodili, On nám zanechal prostredníctvom mnohých Písmo a v ňom návod. Nielen prikázania, ale aj príklad Syna, ako máme žiť, to všetko sú naše smerovky domov.
A náš život je mapa. Sme ovečky stratené v meste - v lese - v skalnatých horách, čo si kto vyberie. Je to jedno. On nám vraví kadiaľ máme ísť a vedie nás domov. Občas sa nám stane, že zablúdime, ale vždy, zas a znova sa môžme podľa tejto navigácie dostať na to správne miesto. Nech zablúdime kamkoľvek, On nám cestu domov ukáže. On nás volá a čaká.

Ale čo teda tí dobrí ľudia z úvodu? Čo teda s tými, ktorý majú akýsi vlastný kompas, ktorý ich vedie správnym smerom? Prečo to nestačí? Lebo nepoznajú Boha. Idú správnym smerom, ale nevedia kam. Možno tak ako my nájdu tú správnu "ulicu" a možno dokonca správny "dom", ale nebudú vedieť, že majú vojsť. Nebudú vedieť, ktorý je to dom a hlavne, to, čo im bude chýbať bude pozvanie. Ako sa dá vojsť do domu, ak nie som pozvaný???
Teraz iste mnohí namietajú, že pozvaní sú všetci. To áno. Ale ja si myslím, že kto ne je pozvaný, ten sa chová akoby nebol. A tak, keď je toľko ľudí na ceste, mnohí už našli tú "ulicu", niektorí dokonca stoja pred "domom", nie je to škoda, aby im nikto nepovedal "Vstúp! Aj ty si pozvaný!"?

Pozri aj Jn 1,38

najlepší darček prišiel o polnoci

tento silvester som trávila sama. nie preto, že by som nemala kam ísť alebo s kým. proste som sa rozhodla, že tento rok budem doma a sama. už posledných pár rokov som netrávila tento deň, či skôr noc doma, ale nepamätám si žiadny rok (vrátane tých doma), kedy by som sa necítila sama. tým teda nechcem povedať, že som si ešte žiadne oslavy nového roka neužila.

prvý rok, ktorý som netrávila doma (s rodičmi) som strávila s priateľmi a mojím vtedajším partnerom. bolo to fajn, ale on musel odísť dosť skoro po polnoci a ja som sa i v kruhu priateľov cítila opustená. nie nadlho, ale predsa.
ďalší rok, ak sa správne pamätám sme strávili s partou na našej chate. bolo to celkom vtipné. jeden párik, ktorý sa viacmenej separoval, takže ich do toho veľmi nepočítam a okrem mňa ešte traja chalani :)) dosť sa pripili, pamätám, že padli nejaké tie šampanské o polnoci - dve či tri fľaše a predtým "na zahriatie" nejaké vodky a tequily. bola sranda a bolo to fajn, ale jediná triezva v tejto zostave, to na človeka na chvíľku samota padne. i keď musím povedať, že si pamätám, ako som sa tejto noci dozvedela, že som super kamoška, ale bolo by lepšie, keby som bola trošku vyššia (aby sa na mne s takouto hladinkou pohodlnejšie viselo cestou po dedine).
nasledujúcich pár rokov, neviem to už presne spočítať, ale asi tak päť, som strávila v službe. zdravotný dozor pri oslavách organizovaných mestom. malo to čosi do seba. osamelosť takmer sama o sebe, ale nutnosť byť v strehu a občas nejaké to ošetrovanie dosť pomáhalo nevnímať ten pocit.
minulého silvestra som si vyskúšala, aké to je stráviť túto noc s mládežou cb. takmer prvé, čo som sa dozvedela po hodinovej ceste z prahy bolo, že mladý muž, ktorý pozval celú mládež sláviť k nemu so mnou nepočítal. podal mi túto info tak "príjemne", že mať šancu dostať sa do prahy skôr než o piatej ráno, už sedím vo vlaku, či autobuse a akcie sa nezúčastním. každopádne prvý spoj naspäť bol až ten okolo piatej a tak som si povedala, že teda túto nepríjemnosť "prekročím". pre poriadok vecí musím uviesť, že som nebola jediná, kto bol takto oblažený :) program bol inak fajn, ak sa nebudem zaoberať rozdelením kolektívu na dve časti. ja som si to však celkom užila, ale bola som v spoločnosti troch párikov, takže mi tam predsa len chýbal ten "môj". no ale človek nemôže mať všetko :) páriky sa nejakú tu hodinku po polnoci rozišli a ja som sa pridala k zostávajúcej časti mládeže. vo zvláštnej atmosfére neintegrovaného člena skupinky som dočkala rána a vrátila sa do prahy.

malá exkurzia do minulosti...no, ale už sa k tomu dostávam :)

tieto udalosti tak nejak dohromady viedli k tomu, že som sa rozhodla tento rok samotu si vychutnať. bolo to super. bráško ma síce volal s ním na nejakú akciu cb mládeže v prahe, ale ja som bola rozhodnutá. cez deň som upratala, nachystala som si na večer samé dobré jedlo a potom som si to už len užívala. sledovala som nejake serialy a film, urobila pár zápiskov do denníčkov a prečítala dve a pol knihy. aby bolo jasné, viacero z týchto činností som robila paralelne, keďže i táto noc má obmedzenú časovú kapacitu. s našimi i s tomom sme si popriali už navečer. a tak, o polnoci, medzi modlitbou a sledovaním ohňostroja nad prahou z okna napísala som jedinú sms. "ved ty vies :)" a naspäť mi prišlo presne čo som od a. čakala ":-) viem,dakujem.aj ja tebe zlatko." a hoci mi bolo fajn, moja dušička sa v kútiku stále trápila. to asi bolo to, čo ma najviac ťahalo v týchto chvíľach k modlitbe. a s úderom polnoci bola moja modlitba vypočutá a naplnená. síce úplne inak, než by som čakala, ale o to krajšie.
o polnoci z roku 2008 na 2009 som dostala najkrajší darček - od Otca, ktorý mi dáva vždy to najlepšie. a tak, hoci som prosila, aby moja bolesť zmizla zabudnutím, dostala som niečo ešte lepšie. bolesť je preč. ale neodišla do zabudnutia. bolesť v mojom trápení vystriedal radostný pokoj. v mojej duši sa rozľahol pokoj, pretože mám istotu, že bude tak, ako mi bolo sľúbené. moje pochybnosti (či to je skutočne sľub "zhora" a nie môj výmysel) sú preč a ja môžem v radosti ďakovať za tento dar do nového roka.
za chvíľu dorazí aj bráško. ďakujem aj za neho :) každý deň tohto roka chcem ďakovať za rodinu a priateľov, ktorých mám. ĎAKUJEM