píšem tieto riadky na prednáške psychológie. je tu aj t. a o radu nižše sedí l. a r.. absolvujeme už tretie pokračovanie z cyklu prednášok psychologie sebepoznání.
dnes sa môj svet opäť pootočil.
dozvedela som sa dnes niečo, z čoho ma tak trochu bolí srdiečko. bolí to vlastne dosť, ale inak než obvykle. nie je to tá intenzívna krutá bolesť, ktorá sa zjaví, bolí a paralyzuje človeka a potom zase zmizne - či už sama alebo s pomocou z vonku. je to tupá bolesť, síce slabšej intenzity, no stále krutá a možno ešte krutejšia tým, že viem, že tu bude dlho. nevravím natrvalo, nemyslím si, že naveky. ale viem, že to potrvá.
/pauza/
takto ubolená vybrala som sa teda podvečer na prednášku. šla som tak nejak mimo seba a predsa som čosi vnímala viac než inokedy - bolesť a zároveň radosť. ale radosť, ktorá bolí tiež.
stála som na zastávke a čakala. čakala som na zastávke na električku číslo sedemnásť a pol (rozumej číslo 17 alebo 18). pohľad na hodiny prezrádzal, že by práve v tomto momente mala električka číslo 18 stáť tu na tejto zastávke. videla som ale prichádzať linku číslo 7. ani som o tom nejak nedokázala premýšľať a už vôbec nie sa znervózňovať, hoci to znamenalo, že prvú zastávku svojej trasy nestíham. nebolo tam nič len bolesť.
sledovala som svet okolo seba akoby som ani nebola jeho súčasťou. videla som ľudí nastupujúcich do električky, ľudí nervózne prešľapujúcich v búdke zastávky, videla som unáhlené autá, ktoré sa šinuli ulicou, stojaci autobus na nuseláku, ktorý mi prezradil, že sa už tvoria večerné kolóny. a v kolóne sa predieralo polcajné auto, alebo možno sanitka. ktovie. modré blikajúce svetlo sa krok po kroku posúvalo po moste vpred. električka zapípaním dverína seba opäť upozornila. do očí sa mi nezadržateľne tlačili slzy. sledovala som vodiča električky, ako si na monitoroch a v spätnom zrkadle kontroluje mašinu, či je pripravená vyraziť ďalej.
a potom sa pozrel na mňa. a usmial sa. ten pohľad a ten úsmev. niekto cudzí mi v jedinej sekunde dokázal povedať "všetko bude v poriadku". neviem ako je to možné. bolesť je tu. stále. no keď si spomeniem, ako sa usmial "řidič tramvaje", bolesť mizne.
dnes sa môj svet opäť pootočil.
dozvedela som sa dnes niečo, z čoho ma tak trochu bolí srdiečko. bolí to vlastne dosť, ale inak než obvykle. nie je to tá intenzívna krutá bolesť, ktorá sa zjaví, bolí a paralyzuje človeka a potom zase zmizne - či už sama alebo s pomocou z vonku. je to tupá bolesť, síce slabšej intenzity, no stále krutá a možno ešte krutejšia tým, že viem, že tu bude dlho. nevravím natrvalo, nemyslím si, že naveky. ale viem, že to potrvá.
/pauza/
takto ubolená vybrala som sa teda podvečer na prednášku. šla som tak nejak mimo seba a predsa som čosi vnímala viac než inokedy - bolesť a zároveň radosť. ale radosť, ktorá bolí tiež.
stála som na zastávke a čakala. čakala som na zastávke na električku číslo sedemnásť a pol (rozumej číslo 17 alebo 18). pohľad na hodiny prezrádzal, že by práve v tomto momente mala električka číslo 18 stáť tu na tejto zastávke. videla som ale prichádzať linku číslo 7. ani som o tom nejak nedokázala premýšľať a už vôbec nie sa znervózňovať, hoci to znamenalo, že prvú zastávku svojej trasy nestíham. nebolo tam nič len bolesť.
sledovala som svet okolo seba akoby som ani nebola jeho súčasťou. videla som ľudí nastupujúcich do električky, ľudí nervózne prešľapujúcich v búdke zastávky, videla som unáhlené autá, ktoré sa šinuli ulicou, stojaci autobus na nuseláku, ktorý mi prezradil, že sa už tvoria večerné kolóny. a v kolóne sa predieralo polcajné auto, alebo možno sanitka. ktovie. modré blikajúce svetlo sa krok po kroku posúvalo po moste vpred. električka zapípaním dverína seba opäť upozornila. do očí sa mi nezadržateľne tlačili slzy. sledovala som vodiča električky, ako si na monitoroch a v spätnom zrkadle kontroluje mašinu, či je pripravená vyraziť ďalej.
a potom sa pozrel na mňa. a usmial sa. ten pohľad a ten úsmev. niekto cudzí mi v jedinej sekunde dokázal povedať "všetko bude v poriadku". neviem ako je to možné. bolesť je tu. stále. no keď si spomeniem, ako sa usmial "řidič tramvaje", bolesť mizne.
